♪ Alžbetka fotí mobilom. Toto sa naučila…

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 79)

Milá maminka. Vonku je nádherné počasie. Svieti slnko a obloha je plná obrovitánskych oblakov. Vyzerá to, akoby nad nami dul oceán. Aj fúka. Tak sme si vyšli von a vzali sme si so sebou na výpravu fotoaparát. Tatkov ťažký čierny kamarát. Je s ním zábava, pretože hneď ukáže, čo odfotí. Robila si obrázky všetkého, čo sa nám páčilo. Aj ja chcem. Lenže to bolo také ťažké, veľké, nedokázala som s tým behať. Pohrabala som sa ti v v ruksaku a našla som mobil.

Nemáš rada, keď sa hrám s mobilom, pretože s ním viem narobiť šarapatu. Zvyčajne sa ti zasekne, lebo posielam obrázky kamarátom, volám s nimi a konečne aj píšem, keď už som sa to naučila. Dokážem na ňom stráviť veľa času, tak veľa, že si ani nevšimnem, ako letí deň, čo sa deje okolo, kto prišiel na návštevu, kto ma to zdraví… Nepočujem, ak sa ma niečo spýtaš. Vidíš, viem sa poriadne sústrediť. Ale tentokrát som si ho vzala, pretože je ľahší, viem s ním pracovať a najmä s ním dokážem behať a fotografovať ako ty, maminka.

Tak som ťa napodobnila a stala som sa fotografkou maminkou. Odfotila som motýľa, lenže namiesto neho bola na fotke čmuha. Odfotila som seba, lenže namiesto mňa bolo vidieť stromy za mnou. Odfotila som teba, lenže na fotke bol len tvoj veľký nos. Fotografovanie nie je také ľahké, ako sa zdá. Tie obrázky nespolupracujú. Nechcú byť také, aké ich vidím. A v tom je problém, maminka. Fotoaparát nie sú moje oči. Sú to ďalšie oči, cez ktoré chcem zachytiť obrázok. Takže s nimi musím robiť inak ako so svojimi očami.

Musím počkať, pevne stáť a nesmú sa mi triasť ruky. Musím oddialiť mobil od tváre, ak ju tam chcem celú. Motýľa musím zachytiť, keď zbiera peľ z kvietkov. Musím ťa poprosiť, aby si sa nehýbala. A nesmie za mnou svietiť slnko, inak budem celá čierna. Keď som prišla domov, potrebovala som popremýšľať. Tak som si vzala milované fixky, papier a nakreslila som všetky oči, cez ktoré sa dá pozerať. Predné sklo auta. Obrazovku tabletu. Mobil, objektív fotoaparátu. Oči kamaráta. Oči oblohy, keď sa na nás pozerá zhora. Oči červíka. Oči lupy. Takto to funguje, keď sa pozeráme inými očami? Alebo keď sa pozerajú za nás? Zozadu, spredu, zboku, zhora… Pozri, motýľ mi vie uletieť aj z papiera, trčí mu len krídlo. Tu sú vidieť žirafine ruky, lebo papier sú jej oči. A vlastne – toto všetko sa volá, vravíš, kompozícia…

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky
____________________________________________________

Volám sa Alžbetka. Mám päť rokov. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 78)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, ktorý nájdete tiež oblasti Stĺpček.