♪ Miško prvýkrát v škole: Neviem, čo sme robili…

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 91)

Milá maminka. Všetci ste nadšení – tatko, ty, babka, priatelia, susedia, známi. Ujovia, tety, kamaráti. Začínam totiž chodiť do školy. Usmievate sa, tešíte – a pozeráte sa na mňa s očakávaním. Lenže ja nad tým len mykám plecom – a čo, idem miesto do hentej budovy do tamtej. Miesto, aby som sa hral, budem hlavne sedieť. Počúvať, čarbať, cestovať. Viac sa bojím, ako teším. Počkám, kým si na to zvyknem, a život ide ďalej.

Tatko ma odprevadil na autobus. Pyšne mi pomohol vypýtať si lístok. A keď som sa vrátil podobným autobusom domov, bolo to tu. „Ako bolo v škole? Čo ste robili? Aká bola pani učiteľka?“ Nuž, to je jednoduché: „Dobre. Neviem. Dobrá.“ Hotovo, vybavené, môžem sa konečne hrať?

Vraj by som mal toho povedať viac. Čo viac? Škola je budova, sú tam lavice, sedím tam, čarbem. Je to dobré. Neviem, čo presne chcete počuť, možno to viete vy – stačí mi to povedať a ja to zopakujem. Toľko o očakávaniach. Ak to náhodou neviete, ja vám s tým nepomôžem, lebo to neviem ani ja. Tak si sa, milá maminka, raz sťažovala kamarátke – maminke kamarátky Alžbetky. Tá sa na chvíľu nad opakovanými otázkami zarazila, zastavila a znovu sa na mňa pozrela s úsmevom. Začala sa ma pýtať celkom čudné veci:

„Je vaša pani učiteľka stará? Je milá? Nekričí na vás? Ako vyzerá? Máte v triede aj tabuľu? Čím na ňu píšete? Skúšal si už písať kriedou? Ja si pamätám, keď som chodila do školy… Už ste aj písali písmenká? Boli to oblúčiky? Písali ste do zošita? Máš svoj vlastný? Aké písmenko sa ti páči najviac? Zdá sa ti ľahké? Vedľa koho sedíš v lavici? Aj vám zvoní na prestávky? Nosíš si do školy niečo na jedenie? Kedy to zješ? Máte dlhé prestávky? Aj sa hráte na ihrisku? Musíš dlho sedieť?…“

Samé detaily, množstvo otázok. Tak som na ne odpovedal. Maminka si konečne vypočula, čo sa vlastne v tej škole u nás deje. Čo tam robím rád, čo rád nerobím. Ako jem, čo jem, kedy. Ako sa mi páči tabuľa, kamaráti, prestávky. Keď si chcela počuť toto, tak si sa na to mala spýtať, predsa. Veď iné si ani nepamätám. Načo? Veď zajtra sa to všetko zase zopakuje – pre istotu, aby som náhodou nezabudol.

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky
____________________________________________________

Volám sa Alžbetka. Mám päť rokov. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 90)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, ktorý nájdete tiež oblasti Stĺpček.