♪ Ako naskočiť na vlak domškoláctva, keď sa deti nevedia sústrediť?

Situácia: Ako sa mu páči učenie doma? „Veľmi nie. Nechce sa mu učiť, nevie sa sústrediť. Stále odbieha, robí všetko okrem domácich úloh a učenia. Včera sme presedeli celý deň len preto, aby splnil, čo za úlohy dostal od učiteľa. Nič nestíhame. Určite je na tom horšie ako iné deti.“ Ako sa cítite vy? „Musíme nad ním stáť, veľa kričíme a hádame sa. Nútime ho.“ Takto si kamarátka domácu školu nepredstavovala. Nestíha domáce práce, malé bábätko, o záhrade radšej ani nerozpráva. Potrebovala by ďalších niekoľko párov rúk, aby sa aspoň priblížila k vtipným, ale smutným obrázkom, kolujúcim po internete a referujúcim k matkám dneška. Smutne konštatuje, že domáca škola, ako nám ju zariadila súčasná situácia, nie je pre každého. A hoci sa už deti vracajú do škôl, táto situácia sa môže zopakovať…

Čo tým chcem povedať: Domáca škola nie je pre každého – aspoň zo začiatku.

Čo tým hovorím: Domácu školu si neslobodno zamieňať so školou, na ktorú sú deti navyknuté – mimo domova, v triede so skupinou vekovo blízkych spolužiakov, s režimom od-do plus prestávky, s učiteľom ako vodcom. Domáca škola by sa mohla priblížiť ku „škole života“.

Lepšie pre mňa a pre dieťa: Škola prenesená do domáceho prostredia sa stala novými vráskami na tvári. Hlbokými. Nielen preto, že je ďalšou z povinností na pleciach rodičov v čase krízy, aj pre nároky, ktoré škola a učitelia na deti kladú (vlastne aj rodičia si tieto nároky privlastnili). Aj učitelia majú na pleciach bremeno – zodpovednosť za svojich žiakov, ku ktorým nemôžu pristúpiť osobne, a nároky, ktoré škola na učiteľov kladie. Aj školy majú svoje bremeno… Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Nikam sa ale nedostaneme.

S kamarátkou sme sa rozprávali, ako to urobiť inak: vyriešiť domácu školu, aby nezabrala celý deň. Najväčším problémom bolo pre syna sústrediť sa – nikoho k tomu neprinútite. Nútením trpia všetky strany. Navyše – prváčikovi sa pre úlohy a učenie vytratil čas na hru, ktorej význam často podceňujeme. Deti sú pri hre fyzicky aktívne a cítia sa šťastné. Budujú si sebavedomie, stimulujú iniciatívu, motiváciu, entuziazmus z poznávania, emocionálne sa učia samoregulovať. Hra ich prirodzene „núti“ (vyžaduje) hľadať riešenia, vysporiadať sa so situáciou a problémami, byť kreatívnymi a učí ich byť sám so sebou (nielen byť sám sebou). Prieskumy ukazujú, ako hra vplýva na rozvoj mozgu dieťaťa a neurónové prepojenia. Čas na hru každý deň je požiadavka, od ktorej sa pri time manažmente odrážajte.

Moja situácia je takáto: mám doma šesťročnú čoskoro-prváčku a učíme sa za pochodu, teda počas hry: pri kreslení píše odkazy, nápisy, rozhovory, rátame buď pred spaním alebo pri jedle a čítame si všetko z našej rozľahlej knižnice (momentálne na jar fičí botanika a encyklopédia vtákov, hmyzu a motýľov). Nemáme vymedzený čas na učenie, pretože sa učíme v priebehu dňa. Preto sme nepotrebovali navyknutý režim zo školy preniesť do domáceho.

Ak sa prváčik nevie sústrediť, skúste si spolu sadnúť a vytvoriť si „kútik“ na učenie alebo tak pretvoriť izbičku. Priblížite tak prostredie školy tomu domácemu a teda pocit zodpovednosti a sústredenia, aký deti zakúšajú v školskom prostredí. Vyneste, schovajte, zakryte. Zatvorte okno, vypnite televízor, hudbu. A hlavne stanovte čas, odkedy dokedy sa každý jeden deň učeniu spoločne venujete. Dieťa sa však musí podieľať na povinnosti učiť sa – nesmie to chcieť len rodič. Ak cíti potrebu niekoľko dní za sebou sa len hrať a „užiť si voľna“, doprajte mu ho, ale dopredu sa dohovorte, kedy sa domáca škola začne. Pokojne imitujte zvuk zvonenia, aby ste sa z domácej školy radovali všetci. Nechajte deti určiť si na každý deň ciele, úlohy, ktoré chcú sami splniť. Napíšte do jedného stĺpca nároky učiteľa a školy, do druhého vaše predstavy, do tretieho predstavy dieťaťa. Rodičia sami nech si v sebe vydiskutujú, ako veľmi sú ochotní zľaviť z vlastných nárokov, aby sa nezbláznili oni a ani dieťa. Potom si s dieťaťom sadnite a vysvetlite mu, prečo sa treba každý deň učiť, prosperovať, napredovať. Nezabudnite, že hra je pre deti tiež školou (počas hry sa učia premýšľať v kontexte prežívaného dňa a situácie) – takže ju zahrňte do dňa ako dôležitú „povinnosť“. Nech je detské slovo vypočuté rovnako ako vaše (aj učiteľské) a nech má rovnakú váhu.

Napokon deti nevedia sami zhodnotiť naše „nestíhanie“, bremená a povinnosti. Ale keď im to jasne vysvetlíme, zrazu sú schopné samy nám podať pomocnú ruku.

Mama Žaneta
Foto Tomáš Farkaš

seriál Črepiny z môjho zrkadla 104)

 

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.