♪ Alžbetka o sebadôvere: Keď niečo poviem, ver mi (I. časť)

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 61)

Maminka! Dnes vonku mrzlo. Padal sneh aj dážď. A predsa sme sa vybrali von. Dokonca nie priveľmi zababušené. Ešte sme sa chceli vrátiť po svetríky navyše, ale napokon sme to vzdali, veď nebudeme vonku dlho a ak začneme mrznúť, vrátime sa. Lenže v polovici cesty mi napadlo, že sa chcem ísť pozrieť ďaleko k Váhu, na naše miesto. Ostala si zaskočená a povedala si mi, že si si nie istá, či to zvládneme. Prečo nie? Veď uvidíme, ja si verím!

Viem, že Váh je ďaleko. „Si si istá, že vieš?“ Spýtala si sa ma. „Si si istá, že dokážeš na odrážadle prejsť celú cestu? Aj keď ti mrznú nožičky a ruky?“ Bola som si istá, dokonca som sa tešila a výskala som od radosti. Bolo mi síce zima, možno som si aj myslela, že to je za rohom. Chodievali sme tam celé leto, hádam si pamätám. Hoci si ty, maminka, pochybovala, mlčala si. Cesta nám ubiehala rýchlo. Trochu ma zaskočilo, že ani za tretím rohom Váh nevidím. Tamto? Už? Tam je, tam ďaleko! Hm, a ja už, tuším, pomaly nevládzem.

Vtedy si zastala. „Ešte nás čaká dlhá cesta tam a rovnako dlhá späť. Môžeme sa otočiť a odísť, alebo pokračovať. No bude to ťažké,“ povedala si. Chcela som pokračovať. Hľadala som v tvojej tvári… Každú chvíľu sa k tebe obracala. Aj keď si mrzla, usmievala si sa. Prikyvovala si a tvárou ma podporovala, maminka. Ten úsmev mi vravel, že to zvládneme. A dokázali sme to! Pri moste cez Váh sme sa zahrali a rozhodli sme sa vrátiť. Cesta späť bola skutočne ťažká. Nevládala som, tak si odrážadlo niesla.

Vedela som, že ma už neunesieš, som veľká a ťažká. Tak sme sa držali za ruku. Ledva som kráčala, celá premrznutá. Ale celú cestu sme sa rozprávali, spievali si, spomínali sme na leto pri Váhu. Hovorila si, čo si navaríme, keď prídeme domov. Na každom rohu sme niečo objavili, čo nás potešilo. A keď sa mi chcelo od únavy plakať, počkala si a objala si ma. Takto sme prišli domov. Dolámané, unavené, zmrznuté, ale usmiate.

Dokázala som to. Ba čo viac, sama som si povedala, že to dokážem. Je nádherné veriť v seba a ešte krajšie, keď vo mňa veríš aj ty, maminka. Máš silu a ja sa ju učím mať tiež. Ďakujem.

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky
____________________________________________________

Volám sa Alžbetka. Mám päť rokov. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 60)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, ktorý nájdete tiež oblasti Stĺpček.