♪ Alžbetka spoznáva humor. Vďaka rannej mrzutosti

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 89)

Milá maminka. Zase to ranné vstávanie. Neznášam ho. Som unavená, chce sa mi spať, oči sa nie a nie rozlepiť. Som mrzutá, strapatá a na zem si mi pripravila tie hnusné nohavice, ten strašný ťahavý sveter, tie kúsavé ponožky. Pobehuješ, nezastavíš sa, nepomojkáš ma, neobjímeš. Miesto toho zúriš, štekáš. Ako si mi raz povedala: „Keď sa ponáhľam, som besný pes.“ Ponáhľanie je fuj. A ja? Neoblečiem sa!

Nechcem sa obliecť. Nechcem, aby si bola nervózna. Ani sa neusmeješ, ani sa netešíš. Chceš, aby sme už vyšli von, lenže ja si na seba tamto oblečenie ani za svet nenatiahnem. Chcem zavrieť bránu, aby som nepočula tvoj krik a hnev. Radšej si ľahnem a zaspím. Veď mi je zima! Dvíhaš hlas ešte vyššie, zatínaš zuby. Čím si ty nervóznejšia, tým viac som ja mrzutejšia a uplakanejšia. Čo s tým? Zrušiť ranné vstávanie, zlikvidovať ponáhľanie.

Hm, ale na miesto, kam sa chystáme, sa teším. Budú tam deti a hry… Tak mi je všetko ľúto. Vtedy si sa zastavila, posadila, vydýchla a zamyslela si sa. Ani tatko nevedel, čo robiť. Zdvihla si svetrík. Bola na ňom srnka a líška, moje obľúbené zvieratká. Zatriasla si s ním a on ožil. Zvieratká rozprávali čudným hlasom! Vraj ma chcú zohriať! A schovali sa, mám hádať, kde sú. Pribehli ku mne a počúvajú moje bruško. Zaškvŕkalo, tak nás rozosmialo. Už tancujú aj hnusné nohavice! Je to smiešny tanec, maminka, smiešne pri tom spievaš. Z ponožiek sa stanú loptičky, narážajú do seba, mrmlú a pištia ako myšky.

Vraj ich moje nôžky nechcú. Ale ba, chcú, nech len skúsia naskočiť! Už tancuje aj moje bruško a poskakujú nohy, už je svetrík na mne a túli sa. Topánky by mohli štekať ako šteniatka a bunda lietať a krákať ako vrany. Už sme oblečení, vybiehame von a ústami robíme oblaky pary. Pritiahla som si bundu k sebe, aby som jelenčeka s líškou zahriala. Som rada, že idú so mnou, ani si ich nedám vyzliecť. Ďakujem maminka, že sme sa ráno smiali.

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky
____________________________________________________

Volám sa Alžbetka. Mám päť rokov. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 88)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, ktorý nájdete tiež oblasti Stĺpček.