♪ Dnes si ho*no, maminka, však?

Črepiny z môjho zrkadla 70)

Situácia: Dnešný deň je mojím dňom D. Zlým, ničotným. Cítila som to hneď po prebudení. Všetko ma dráždilo, rozčuľovalo, nič mi nesvedčalo, oblečenie ma ťahalo, hrýzlo, mraštila som nos – deň baba Jaga. Na dcérku som štekala, muž bol, našťastie, v práci, inak by si odniesol svoju dávku „slín zlosti“, ako to so sestrou familiárne nazývame. Okolo obeda som sa posadila na kreslo a zadívala na kresliacu dcérku. Nezaslúži si, aby som na ňu štekala. Nechcem to, ale keďže som bola vnútri nespokojná so sebou, bola som nespokojná aj so všetkým vôkol mňa. Čo so mnou, keď to zo mňa cíti? Prestala som so sebou bojovať, sadla som si k dcérke a ospravedlnila som sa. Vysvetlila som jej svoju situáciu, aj že za to nesiem zodpovednosť len ja. „Prepáč mi, prosím. Niekedy má každý taký deň.“ Ani sa na mňa nepozrela, len počas kreslenia prikývla a nevinne sa spýtala: „Dnes si ho*no, maminka, však?“

Čo tým chcem povedať: Dnes si zlá.

Čo tým hovorím: Už tomu rozumiem. Si na mňa zlá a štekáš. No nečuduj sa, že štekám späť.

Lepšie pre mňa a pre dcérku: Keď sme niekde na verejnosti, ihrisku, v spoločnosti, dcérka ku mne pribehne a povie na kamaráta: „On je ho*no!“ Znamená to, že sa naňho hnevá. Nepamätám si, kedy dcérka s „ho*nom“ začala, no keď ma tak prvýkrát označila, nahnevalo ma to. Necítim sa ako ho*no a myslím, že si nezaslúžim byť takto označovaná. Od hocikoho, ani od vlastnej dcéry. Požiadala som ju, nech ma tak neoznačuje, že ma to uráža a ubližuje mi to. Dcérka slovo použila aj na označenie tatka, babky, dedka, kamarátov, zvieratiek, nábytku, keď sa oň udrela… Keď hrmelo a zľakla sa, stala sa ho*nom aj búrka.

Premýšľala som, ako dcérku primäť nepoužívať slovo aspoň pre osoby. Vysvetlila som jej, že to ľudí uráža. Dcérka je dosť tvrdohlavá, nie vždy si dá povedať, ani vysvetlenia nestačia. Tak nasledoval názorný príklad. Babka sa skutočne urazila, aj jedna, aj druhá. Dcérka to zažila. Dobehla ku mne, pretože sa ich hnevu preľakla. Vysvetlila som jej, čo to záhadné „ho*no“ znamená. Problém ale bol, že mu dcérka rozumela. Ona vedela, prečo ho používa. Ja som to nevedela.

Keďže toto slovo zaberá v dcérkinom slovníku príznačné miesto, vedela som, že mu chcem porozumieť. A tak som si dcérku viac všímala. Situácie, v ktorých ho používa. A prišla som na to, že ním ventiluje hnev, úľak, strach, krivdu. Namiesto toho, aby ľuďom, ktorí jej hnev či strach spustili, ublížila, tak si slovom uľavila a pokračovala v činnosti či hre. Bez ohľadu na to sme však museli riešiť „ho*no“ situácie medzi ľuďmi. Tí neboli takí ohľaduplní, ako my rodičia. Slovko si brali osobne, čo nikomu nevyčítam. Je však správne, ak dcérka ventiluje hnev slovami. Zároveň sa učí chápať, že je lepšie „ho*no“ použiť mimo spoločnosti, ktorej prekáža. Učí sa obmedziť sa v prejave, ak ním obmedzuje niekoho iného, zároveň dbať na city druhých. Ak, samozrejme, chce byť v takejto spoločnosti. Predpokladám, že si čoskoro nájde ďalšie spôsoby, ako hnev vypúšťať.

Dcérka porozumela a ja takisto. Takže keď si môj deň „ho*no“ vpravila do svojho vzorca porozumenia správaniu mamy, vyvodila z toho, že som dnes ho*no. Symbolizujem hnev, lebo hnev prskám navôkol.

(Mimochodom, to, že vás niekto označí ho*nom, či iným vulgárnym výrazom, neznamená, že ním ste. To je práve tá krása slov – ak sa oslobodíme od ich sily, ak nebudeme od nich odvádzať svoju cenu, vážnosť a sebavedomie, ak prinútime naše ego sa slovami nezapodievať, prestane nám vadiť, ak nás ktokoľvek čímkoľvek označí. To naše ego nezvláda škaredé slová a, naopak, krásne, vzletné využíva na svoj rast. Zdravému sebavedomiu na slovách nezáleží, pretože má vedomie o samom sebe pevne stanovené a slová ním neotrasú. Hoci v našich komunikačných vzorcoch majú ako symboly výsostné postavenie. Nemajú však silu, to my im ju prisudzujeme. Zaslúžime si to?)

Mama Žaneta
Foto autorka

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.