♪ Keď dieťa nechce pomoc dospelých, je nezodpovedné alebo samostatné?

Črepiny z môjho zrkadla 98)

Situácia: Prišli sme na návštevu ku kamarátke, dlho sme sa nevideli. Rozprávali sme sa o všetkom, až kým prišla reč na jej synčeka. Má šesť rokov a rodičom robí starosti. Namiesto toho, aby si vypýtal pomoc, robí všetko sám. Napríklad si zapne sporák a pripravuje si párky. Rozhodne sa spraviť si chlebové raňajky, ryžový obed a spraví tak. V kuchyni sa pohybuje bez pochybovania. Lozí po stole, šplhá sa po kuchynskej linke, vyberá si koreniny, mieša omáčky. „Vidíš, aký je nezodpovedný?“ Pýta sa ma kamarátka. „Vidíš, aký je samostatný?“ Spýtala som sa jej súčasne. Obe sme zostali prekvapené vyhlásením tej druhej.

Čo tým chcem povedať: Uhol pohľadu. Teda „nezodpovednosť“ verzus „samostatnosť“.

Čo tým hovorím: Kamarátke sa nepáčilo, že sa jej syn púšťa do činností, v ktorých si možno neuvedomuje potenciálne nebezpečenstvo, ktoré preň predstavujú. Obaja rodičia sa báli. Hnevali sa, že si nevypýta pomoc, pretože práca v kuchyni si vyžaduje isté schopnosti a opatrnosť. Syna pre ľahkovážnosť nepovažovali za opatrného. Chceli mu pomôcť, vysvetliť mu, ukázať, potom pri ňom stáť, aby dali pozor, vychytali chyby, vyšperkovali zručnosti. Chceli najskôr dôkaz o zodpovednosti. Ja som zase videla dieťa, ktoré si sebavedomo počína v kuchyni. Či už vykonáva činnosti ľahkovážne alebo nie, ide si za tým, čo potrebuje a presne vie, ako uspokojiť potreby.

Lepšie pre mňa a pre naše deti: Oba uhly pohľadu sú správne. Ako matka by som sa aj ja chcela najskôr ubezpečiť, že všetko v kuchyni (kdekoľvek) je pre naše deti jasné, bezpečné, pochopiteľné a byť k dispozícii, keď niečo potrebujú alebo včas zasiahnuť, ak by sa im niečo vymklo z rúk.

Doteraz si pamätám, ako mi moja mama rozprávala príbeh, keď ju v práci vyrušil telefonát kvôli kúdolom dymu valiacim sa z nášho domu. Brat si ako školák zohrieval kurča a zabudol vypnúť sporák s plechom. Chyby sa stávajú aj dospelým. Je pochopiteľné, že máme strach – keď dokážeme spraviť chybu my, prečo nie deti? Tak veľmi som sa začítala do zaujímavej knihy (nie raz), že som zabudla na obed v trúbe, takže som z nej vyťahovala čierne uhlíky. Babka zadriemala, tak vyhadzovala zhorený čierny hrniec.

Je dobré mať nad deťmi dohľad, aj ak sa cítia dostatočne sebavedomé a pripravené postarať sa o seba či svoje potreby, no my sme si nie istí – zdá sa nám, že to je priskoro. Hovorí sa, že keď sa dieťa do niečoho samo pustí, je to preto, že sa cíti byť pripravené. Z nás sa stávajú už len tichí sprievodcovia, pozorovatelia, ktorí majú zasiahnuť, ak si dieťa s problémom nevie poradiť – nie vtedy, keď sa problém nevyskytne. Nebojte sa deťom dôverovať, aby ste ich neodradili. Nie sú nezodpovedné, len nastupujú na cestu k samostatnosti a nezávislosti, sú schopné za seba rozhodovať a pripravené naučiť sa o seba postarať. Ak sa vám to zdá priveľmi „hŕŕŕ“, nebojte sa objasniť svoj strach a požiadať ich, aby vám dali vedieť, keď sa do niečoho, čo je podľa vás vážne, mienia pustiť. Buďte tam, no nezasahujte, nerušte sústredenie, odhodlanosť. Neznižujte ich sebadôveru vlastným strachom a pochybnosťami, dobre mienenými radami a vylepšeniami (ktoré ale v skutočnosti majú opačný účinok, pretože nimi chceme deti pripraviť o možnosť učiť sa na vlastných chybách). Chcete len utíšiť svoj strach, posilniť svoju istotu. Ak vidíte, že dieťa robí niečo zle, nenapomeňte ho, a to ani vtedy, keď už sa hotové jedlo nebude dať jesť (ak, samozrejme, nejde o jedlo pre všetkých).

Ak to dopadne veľmi zle, prizvite deti na spoločnú prípravu jedla, nech opäť odpozerajú, ako sa čo robí, prenechávajte im niektoré činnosti, ako nasekať zeleninu, koreniť, soliť, miešať, obracať… Z maličkostí sa potom lepšie strojí samostatné jedlo a hlavne samostatný človek.

Mama Žaneta
Foto Tomáš Farkaš

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.