Črepiny z môjho zrkadla 68)
Situácia: „Montessori“ prístup k deťom zrejme netreba nejako zvlášť predstavovať. Existuje množstvo článkov, kníh, webových stránok, kde si potrebné informácie každý ľahko vyhľadá. Dokonca je možné, že Montessori zariadenie, škôlku, klub s princípmi tejto výnimočnej Talianky nájdete v blízkom okolí, také je to populárne. My sme sa k tomu dostali úplnou náhodou. Volá sa to „Montessori herničky“ a hoci som tam s dcérkou išla s pochybnosťami, uvedomila som si, že viac než pre dcérku by podobný klub mal vzniknúť pre rodičov. Dcérka tam chodí rada, pracuje, maľuje, listuje, hrá sa, behá… Lenže ja som mala pocit, že som prišla do školy. Školy pre rodičov. Učí ma trom zásadným veciam.
Čo tým chcem povedať: Učíme sa celý život. Ak si to dovolíme, necháme si oči otvorené.
Lepšie pre mňa, ergo pre dcérku: Vedúca herničiek ma tesne pred prvou návštevou požiadala, aby som si prečítala pravidlá správania sa pred vstupom. Tak som sa pohodlne posadila a začítala. Vualá, do herničiek sme ešte nevkročili a už som našla svoju prvú chybu. Vysvetľujem a odpovedám na otázky, ktoré dcérka nevysloví. Zbytočne tak rozprávam v momente, keď by ticho znamenalo zlato – priestor na uvedomenie si samého seba a otázok, na ktoré si dcérka už dokáže odpovedať sama. Niekedy zbytočným vysvetľovaním ruším jej pozornosť, hoci slúži viac mne na rozptýlenie vlastných pochybností, strachu a nedôvery. Ešte sme na herničkách neboli a už som sa bála – ako jej vysvetlím pravidlá? Ako jej vysvetlím, že musí ostať ticho, nerušiť deti, nekričať? Zvládne to?
Napokon kvôli chorobe išiel na herničky s dcérkou muž. Pohodový, pokojný, tichý muž. Na dcérku nepreniesol žiadne napätie, lebo ho necítil. Dcérka sa držala pravidiel, nemala s ničím a nikým problém.Ticho sa venovala vybraným aktvitám, nevyrušovala, správala sa „požadovane“. Stačilo jej pravidlá prečítať, spýtať sa, či rozumela a dovysvetliť, čomu nie.
Druhou zásadnou vecou bolo nezasahovať do dcérkinej činnosti. Ako rodičia pociťujeme až zžieravú potrebu chytať ruky svojich detí, keď niečo prelievajú, pomáhať im, hoci o pomoc nepožiadali, utierať ich, hoci sa o chvíľu zase zamažú, napomínať a opravovať ich, hoci samy prídu na to, čo robia zle, a zase – vysvetľovať.
Uvedomila som si, že tým dcérku obťažujem. Nervozitu prenášam na ňu a v tejto atmosfére by bolo prekvapujúce, keby dokázala rešpektovať niekoho iného, ak ona rešpektovaná nie je. Mlč, mami, ja to dokážem. Nechaj ma, chybu potrebujem.
Napokon trpezlivosť je pre mňa celoživotnou skúškou. No a čo, že dcérke všetko dlho trvá? No a čo, že počas upratovania sa jej tácňa s predmetmi niekoľkokrát prevráti? No a čo, že sleduje iné deti? Učí sa a mojou úlohou je stáť bokom a učiť sa nerušiť ju, stáť v jej tieni a vyskočiť, až keď sa za mnou obráti a natiahne ruku. Toto je jej čas. Obdobie skúmania a učenia. Nechcem prekročiť svoje právomoci a zasahovať do priestoru, ktorý si sama buduje.
Bonus: Posledné z pravidiel doriešilo náš problém s domácim upratovaním – ak chceš inú aktivitu, uprac si po predchádzajúcej a daj ju na miesto. Odvtedy stačí doma povedať – jasné, že si môžeš vytiahnuť autíčka, ale stôl upraceme od ceruziek. Ďalšia hra? Samozrejme, len upraceme po prvej a dáme ju na miesto.
Mama Žaneta
Foto autorka
Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.
Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok