♪ Odmietnutie tak nebolí, ak sa deti cítia doma potvrdené

Črepiny z môjho zrkadla 67)

Situácia: Dcérka sa celý týždeň teší na návštevu. Príde jej dobrá kamarátka. Oplatí dcérkinu návštevu. Dopredu si ju obe dievčatá plánovali. V deň D pobehuje po dome, premýšľa, čo budú spolu jesť, kde a čo sa budú hrať. Potom sa upokojí a venuje sa nejakej činnosti, zase si spomenie, pýta sa, koľko je hodín. Vie, že kamarátka najskôr musí prísť zo školy, napísať si úlohy, naobedovať sa… Keď príde ten čas, nič sa nedeje. Kamarátke voláme, ozve sa maminka. Áno, bola doma, už aj jedla, aj úlohy si napísala, no zmenila rozhodnutie a vybehla s inou kamarátkou von. Z návštevy nič nebude. Dcérka posmutnie. Začne hľadať alternatívne riešenia, pretože ešte celkom nechápe, že kamarátka si namiesto návštevy vybrala niečo iné. Stŕpnem a čakám, čo sa bude diať.

Čo tým chcem povedať: Nechcem dcérku ľutovať, ani sa vyjadriť k situácii, pretože som zvedavá, ako sa k nej postaví dcérka. Nechcem ju ovplyvniť svojimi pocitmi. Dávno som prišla na to, že deti majú tendenciu situácii porozumieť tak, ako im ju vysvetlia rodičia, hoci keby rodič ostal ticho, dokázali by jej porozumieť samy a to prekvapujúco pozitívnym spôsobom.

Keby sa také niečo stalo mne ako dieťaťu, reagovala by som plačom, smútkom. Mrzelo by ma, že kamarátka dala prednosť niekomu inému. Celý týždeň som sa tešila, o to by bolo moje sklamanie hlbšie. Cítila by som sa možno podvedená, oklamaná, nešťastná. Cítila by som krivdu, urazila by som sa, v pýche by som povedala, že ju už nechcem vidieť alebo by som jej to chcela oplatiť. Takto sme sa správali ako deti. Miesto hľadania vysvetlenia sme obviňovali.

Čo tým hovorím: Mlčaním vyjadrím dcérke dôveru. Nech už je jej reakcia, aká je, podporím ju objatím, láskou a prijatím. A ak to bude nutné, pozitívnym vysvetlením. Jedna zrušená návšteva nie je koniec sveta.

Lepšie pre mňa a pre dcérku: Stalo sa, ako som predpokladala. Dcérka posmutnela, vyronila pár sĺz. Naozaj pár. Premýšľala, snažila sa stráviť, že je kamarátka niekde inde. Napokon sa išla hrať. A naplánovala novú návštevu – hneď na druhý deň (aj sa konala). Sklamanie trvalo pár minút, ale otrepala sa z neho ako z pár kvapiek dažďa, ktoré nevyhnutne padnú na hlavu, ak vás bez dáždnika stihne búrka. Táto skúsenosť ju nijako negatívne neovplyvnila. Stala sa ako každá iná v reťazci mnohých udalostí s malým významom. Len my rodičia im môžeme pridať na význame, aký však pôvodne nenesú. My z nich vytvárame tragédie, akými nemusia byť. Tak ovplyvňujeme vnímanie našich detí. Mnohokrát ich učíme byť obeťou v nevinnej scénke, ktorá by inak zapadla prachom. A formujeme tak priateľstvá, či celkovo vzťahy – správanie sa detí v nich. Pritom stačí mlčať a počkať. Alebo sa dívať na veci s úsmevom. Navyše odmietnutie nebolí, ak sa deti doma cítia potvrdené – teda prijaté a milované so všetkým, čo so sebou nesú.

Len tak mimochodom – telefonáty, ktoré sa pravidelne medzi dcérkou a kamarátkou odohrávajú, by mi tiež ako decku nepridali na sebavedomí. No týmto dvom babám nepripadajú ničím zvláštne. A vám?

Dcérka: „Ahoj. Viem, že chceš volať, ale teraz nemôžeš, lebo niečo robím. Dobre?“
Kamarátka: „Dobre.“
Dcérka: „Tak ahoj!“
Kamarátka: „Ahoj!“

Mama Žaneta
Foto autorka

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.