♪ Oplať jej to! Keď deti reagujú buchnátom

Črepiny z môjho zrkadla 83)

Situácia: Dcérka bola vo veku dvoch-troch rokov. Stáli sme spolu v záhradke a ja som uväzovala ku kolu rajčiny. Nezdal sa mi stabilný, tak som ho pootočila a – dcérku som udrela do hlavy. Chytila sa za boľavé miesto, pozrela sa na mňa vyčítavo (akoby som zbadala svoj pohľad), zamračila sa, schytila kôl a otočila ho tak, že ma udrel do hlavy rovnako. Zarazilo ma to, prekvapilo a nahnevalo. V ústach sa mi zaseklo ospravedlnenie, chcelo sa mi ťapnúť ju po rúčke.

Čo tým chcem povedať: Nespravila som to naschvál, no dcérka reagovala tak, že mi spôsobenú bolesť oplatila.

Čo tým hovorím: Nesmiem ju ťapnúť po rúčke, iba by som nás zacyklila. Hľadala som, čo mi zrkadlila.

Lepšie pre mňa a pre dcérku: Teraz má dcérka päť rokov. Ak ju omylom udriem (vbehne mi popod ruku, zbieram niečo zo stola a drgnem ju, nevšimnem si, že stojí za mnou…), hneď sa jej ospravedlním. Ona sa na mňa pozrie s tým typickým zamračením sa, ale vie, že to bol omyl, náhoda, objíme ma a pokračujeme. Rovnako opačne. Ak sa hrá a hračka ma trafí, ak ma obleje vodou z pohára, vyskočí a pozrie sa na mňa ľútostivo. Povie: „To bolo omylom!“ a počká. K tomuto sme dospeli z pôvodného oplácania, pretože som sa prizrela, čo robím, že to dcérku viedlo v jej dvoch-troch rokoch k takému správaniu.

Keď ma dcérka udrela, dokázala som na to reagovať obranou – teda som ju udrela späť. Či to spravila náročky, alebo omylom – vo svojom vnútri som bola presvedčená, že to bolo naschvál. Dokázala som ihneď zareagovať negatívnou emóciou. Išlo o jediné – v hlave som mala vzorec z minulosti a to, že mi bolesť spôsobujú ľudia schválne, náročky, lebo chcú. Okamžite sa spustil proces „obrana-útok“. Nebola som s dcérkou „tu a teraz“, ale som sa po každom buchnáte, ťuknutí, údere, potknutí, narazení ocitla vo svojom detstve. Bránila som sa teda nie pred dcérkou, ale pred údermi z minulosti. A to si dcérka nezaslúžila. Navyše zareagovala rovnako – keď ju v záhradke tyčka udrela do hlávky, jednoducho ma napodobnila a bránila sa. Brala to ako úder naschvál, pretože to tak odpozorovala u mňa, z môjho správania.

Deti vnímajú aj tie najmenšie odtienky v našom správaní.

Keď som si to uvedomila, začala som meniť správanie miesto toho, aby som vyčítala dcérke to jej. Stopla som neustále zacyklené oplácanie. Vždy som sa jej ospravedlnila, ukázala som ľútosť, pofúkala „bobo“ a pokračovala som v činnosti. Ak mi bolesť oplatila, zjajkla som a spýtala som sa, prečo to urobila. Bol to predsa omyl, nechcela som a mrzí ma to. Postupne to dcérka pochopila a správanie zmenila tak, že ma opäť napodobnila. Trvalo to, no vyplatilo sa. Máte aj vy vzorce z minulosti, ktoré vám deti okopírujú, až vás to prekvapí? Čo s nimi robíte vy?

Mama Žaneta
Foto autorka

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.