Byť dieťaťom nie je jednoduché. Obzvlášť v období, ktoré kladie dôraz na zákazy, príkazy, nariadenia a odporúčania…
Človek pevne verí, že manuály, akési „desatorá“, plány, programy, ktoré majú rodičom a pedagógom pomôcť zorientovať sa v ére súčasnej pandémie, vytvára niekto, čo deti videl aspoň z rýchlika. Neraz sa totiž komunikujú štýlom, ktorý nás v lepšom prípade dovádza k smiechu, v horšom k hnevu, no a v tom najhoršom až k rezignácii.
Za hrsť odporúčaní
„Najlepším spôsobom, ako pomôcť deťom pri návrate do školy za týchto zvláštnych okolností, je poskytnúť im čo najväčšiu bezpečnosť bez klamstiev alebo nadľahčovania rizika, no zároveň aj bez alarmovania,“ čítam vo vyhlásení pediatrov zo zdravotného centra Quirónsalud zo španielskeho mesta Torrevieja. S dodatkom, že „deti sú kľúčovým prvkom pri zamedzení šírenia nákazy a preto je potrebné implikovať ich do boja proti novému koronavírusu“. Zahľadím sa na naše 6-ročné kľúčové prvky. Práve si po x-tý raz kontrolujú peračníky, či im z nich prešibaný korona-škriatok neuchmatol pastelky, ani fixky, ani voskové pastelky, ani ceruzky, ani gumy, ani strúhadlá, aby im prekazil školskú dochádzku ako naposledy. „Nie, neuchmatol,“ konštatujú a všetko vkladajú naspäť do ruksakov. Potom si kontrolujú hygienický balíček s náhradným rúškom, dezinfekčnými obrúskami (praktická novinka pre školákov – dala mi tip predavačka v supermarkete), papierovými vreckovkami. „Sú tam!,” zvýskol syn. „Nemá šancu,“ utrúsi dcéra na adresu korona-škriatka. To by malo stačiť – zhodnotím v duchu a pokračujem v čítaní manuálu od pediatrov z Quirónsalud. Rúška majú byť označené menom, „aby si ich deti nevymenili“. Hop, tak tu sa sekli! Deti v španielskych školách od 6. rokov sedia po jednom. Kedy má nastať zámena rúška, keď ho musia mať na tváričkách neprestajne s výnimkou pár minút na desiatu, ktorú budú jesť posediačky v lavici? Hneď sa mi číta ľahšie, text začínam vnímať z nadhľadu.
Rady bez konca
„Hoci to nebude vždy reálne, mali by udržiavať vzdialenosť minimálne 1,5 metra, najmä ak sa nachádzajú v priestoroch, zdieľaných s inými skupinami ako napríklad na toaletách alebo keď stoja v zástupoch.“ Počkať, to je o deťoch? Text rýchlo prerolujem na začiatok. Nie, nepreklikla som omylom na stránku švédskeho predajcu nábytku, fakt je to o deťoch. Ďalej už len v skratke. „Vyhýbať sa zdieľaniu školského materiálu.“ To znamená, žiadne spoločné farbičky, ceruzky a, podržte sa, ani „desiate či nápoje“. Netuším, odkiaľ to majú, ale pre istotu som si túto nezvyčajnosť overila u niekoľkých španielskych mám aj učiteľov. Nestretávajú sa s tým, aby si deti navzájom odhryzli z obloženej bagety? „Dávate spolužiakom odhryznúť z desiatej, respektíve odhrýzate niekomu z tej jeho?“ pýtam sa našich detí pre istotu. „Fúj, mama, čo si! Veď nie som myš!” asertívne protestuje dcéra. „Fúj, mama, veď ja mám alergiu!” sekunduje jej syn. Fajn, ideme ďalej. „Deti by sa nemali dotýkať tváre a treba skoncovať so zlozvykmi, ako je obhrýzanie pera, ceruzky alebo nechtov.“ Bože, fakt to nie je Čapek v španielskom preklade? Uisťujem sa, že nie je. „Ak sa občas vyskytne kýchnutie alebo kašeľ, tvár by mala byť zakrytá ohybom lakťa.“ A tu by sa žiadala špecifikácia! Rúško vtedy sňať alebo nechať? Nos utrieť alebo neutrieť? Ak áno, tak ako? Ak nie, tak prečo? Odborníci ďalej odporúčajú komunikovať o aktuálnom probléme zrozumiteľne s ohľadom na „vek detí a ich vývoj“. Aleže fakt – dobré ráno, vážení! Čo asi tak učitelia a rodičia robili doteraz? Počas posledného pol roka detto! „Pre deti je podnetné, aby rozumeli, čo je to imunitný systém, aj ako funguje, aby pochopili, prečo si musia často umývať ruky…” Stačilo. Zaklapnem notebook. Ak má takéto predstavy ľudská spoločnosť o škole, deťoch a ich rodičoch, tak amen-tma. Mimochodom, Španielčatá v škole od troch rokov (áno, od troch rokov chodia do školy) navštevujú dennodenne predmet s názvom Poznaj svoje telo, kde sa v tematických okruhoch oboznamujú s tým, ako naše telo funguje. Na základe skúseností vypočutých z praxe niekoľkých učiteliek v slovenských škôlkach a školách je to podobné. Ešte mi prebleskne hlavou, že aj kultový animovaný seriál Bol raz jeden život vznikol v koprodukcii so španielskou verejnoprávnou televíziou, a toto neprekonateľné dielo už desaťročia zbožňujú nielen deti z celého sveta…
A tak sme sa v jedno slnečné ráno vybrali do školy. Po pol roku. S ruksakmi na chrbtoch (primeranými výške a hmotnosti), rúškami na tvári (áno, aj kráčajúc po prázdnej ulici), ale najmä veselo. Ako za starých čias. Bolo vidno, ako po vstupe na školský dvor z rodičov opadáva stres. Inak, trošku to pripomínalo spartakiádu. Deti šli podľa vyznačenej trasy, v rozstupe. Zaradili sa do zástupov a tie si už organizovali učitelia. Vlastne ako vždy. Rúško-nerúško, školský huriavk, smiech detvákov a výskot sa ozýval len tak dunelo. Taký malý dôkaz veľkej pravdy. So školou akoby sa vrátil život a ruka v ruka víťazí s nádejou. Držme si palce!☺
Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok