Predám placentu pre šťastie

Povery a mágia sprevádzajú ľudstvo odnepamäti. Ľudia verili v zlé sily, no rovnako aj v to, že ich správnym postupom dokážu od seba odohnať.

Mnohé povery, magické postupy a zaklínadlá sprevádzali tehotenstvo, pôrod, výchovu detí, ale aj liečbu chorôb a smrť. Nad väčšinou týchto predstáv sa dnes už len pousmejeme, ale sú aj také, ktoré sú v našom živote stále prítomné. Veď koľké z nás dávajú novorodencom na ruku červenú šnúrku alebo pripínajú na kočiar červenú stužku? Čo to znamená a čo to o nás vypovedá? O poverách a mágii v každodennom živote našich predkov, a najmä v živote žien a detí, sme sa zhovárali s prof. PhDr. Martou Botíkovou, CSc., a doc. PhDr. Kornéliou Jakubíkovou, CSc., z Katedry etnológie a muzeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Čo sú povery a ako vznikali?

Botíková: Aby sme porozumeli rôznym praktikám, ktoré sa spájajú s ochranou alebo, naopak, zámerným poškodzovaním v ktorejkoľvek oblasti života, treba mať na pamäti dve roviny ľudského rozmýšľania – racionálne a iracionálne, teda magické, založené na viere. Základom magických praktík, ktoré môžeme nazvať aj poverčivými, je viera v súvislosť nejakých činností s nejakými následkami. Aj keď človek zväčša rozmýšľal racionálne, okolo sa diali veci, ktoré nedokázal racionálne vysvetliť. Základom magického myslenia je predstava, že podobné vyvoláva podobné ako aj predstava, že veci, predmety, ktoré boli v minulosti v kontakte, zostávajú v ňom aj naďalej. Keď sa to snažím vysvetliť študentom, používam príklad z kmeňových praktík. Všetci vedia, čo je woodoo a „slovenské woodoo“ sme zaznamenali aj u nás – keď v minulosti človeka postihla neprekonateľná bolesť hlavy, ľudia verili, že to môže byť preto, lebo niekto mu ukradol klobúk alebo čepiec (nejakú vec, ktorá bola v kontakte s hlavou a aj keď už nie je, ten vzťah ku hlave stále pretrváva) a napichal do nej ihly (to je tá bolesť, ktorú pociťuje, lebo podobné vyvoláva podobné a on má pocit, že ho hlava bolí tak, akoby mu do nej ihly pichali). V zásade ide o vieru, že človek má možnosť ovplyvňovať výsledok vecí, a to nielen racionálnym konaním.

Aké postavenie v spoločenstve a v rodine mala v minulosti tehotná žena a ktoré povery sa viazali ku gravidite?

Botíková: Keď si zoberieme ako príklad tradičné roľnícke spoločenstvo, ktoré na Slovensku prevládalo až do 1. polovice 20. storočia, základom bola potreba pracovnej sily. Z toho vyplývala aj pozícia tehotnej ženy – žena v rodine znamenala pracovnú silu, s ktorou sa počítalo. Aj preto sa tehotenstvu, zvlášť v jeho raných štádiách, nevenovala veľká pozornosť. Na tehotnú sa nebrali špeciálne ohľady, nebolo to tak, že by sa nemala zúčastňovať nejakých prác a činností. Chránená mala byť len z toho magického pohľadu. Išlo o to, aby vynosila zdravé, krásne, šikovné a múdre dieťa. Ľudia zo skúseností vedeli, že tehotná žena môže mať špeciálne chute a tie jej treba naplniť, aby o plod nebodaj neprišla. Takže keď prišla do domu a domáci práve jedli, ponúkali ju, aby „nezabažala“, čo by mohlo mať dôsledok na dieťa. Nesmela sa dívať do otvoreného ohňa, lebo to ľudia spájali s tým, že dieťa by mohlo mať na tvári rôzne pigmentácie a kožné prejavy. Hovorili, že dieťa bude mať „oheň“ na tvári alebo inde na tele. Musela si dať pozor na to, čo prišlo do kontaktu s jej telom. Jedna pamätníčka nám vyrozprávala príbeh o tom, ako sa v žatve dievčatá bláznili a jedna hodila žabu na telo tehotnej. Keď sa dieťa narodilo, malo na tom istom mieste na telíčku znak žaby.

Jakubíková: Určité vizuálne vnemy aj typy správania boli zakázané. Tehotná sa napríklad nemala pozerať na divoké zvieratá, neodporúčali jej chodiť do cirkusu a v novšej dobe ani v televízii nemal pozerať nejaké surovosti. Základ bol, aby nevidela nič negatívne.

Čo v prípade, ak sa dieťa predsa len narodilo s „ohňom“ na tvári? Nejako ju za to vinili, či nebodaj aj trestali?

Jakubíková: To nie, len každý skonštatoval, že sa isto pozerala do ohňa. Okrem toho verili, že ak by sa znamenie na tvári hneď po narodení potrelo placentou, tak to prejde. Zaujímavé je, že vedci zistili, že placenta obsahuje kmeňové bunky, ktoré majú silný ozdravný účinok. Na čo veda prišla až teraz, naši predkovia vedeli nejako intuitívne. Rovnako žene po pôrode zakazovali vyjsť z domu, aby jej strigy nezobrali dieťa. V konečnom dôsledku to bolo o tom, že matka má byť celý čas v blízkosti dieťaťa a neopúšťať ho, ako to dnes tvrdí aj moderná veda, lenže vtedy sa to vysvetľovalo iracionálne.

Poznáme rôzne rituály, ktoré naši predkovia robili v čase Vianoc či na Veľkú noc. Mali takéto špeciálne tradičné postupy aj pri pôrode, ktorými sa snažili zabezpečiť, aby šlo všetko hladko a dieťa sa narodilo zdravé?

Jakubíková: Keď pôrod prebiehal dobre, a žena rodila v prítomnosti babice, alebo iných pomáhajúcich žien, nebolo treba robiť nič špeciálne. Ale keď sa pôrod skomplikoval, opäť tu bol naporúdzi princíp mágie podobnosti a na jeho základe ľudia verili, že pôrodu pomôže, keď sa všetko otvorí. Preto otvorili okná, skrine, žene rozviazali všetky uzly, stiahli jej prsteň… Všetko, čo znamenalo akékoľvek zviazanie, sa muselo uvoľniť. Okrem toho verili, že pôrod urýchli prítomnosť otca, takže v takýchto prípadoch ho zavolali. Alebo tam museli byť aspoň jeho nohavice, na ktoré si žena mala ľahnúť.

Botíková: Takto nám to rozprávali ľudia pri výskumoch, no na druhej strane sme si vypočuli aj dosť príbehov, keď žena porodila sama v poli a dieťa doniesla v zástere. Nebol čas ani babicu zavolať. Tiež treba povedať, že uhorská legislatíva aj zdravotná služba boli v 18. storočí napodiv veľmi dobre organizované a štát sa snažil, aby sa babice na lekárskych fakultách v Segedíne, Pešti či vo Viedni školili vo vlastnom jazyku. Je to naozaj zaujímavé, keď si uvedomíme, že to bolo v časoch maďarizácie a germanizácie. Záujmy účinnej zdravotníckej pomoci nemuseli byť vždy prostriedkom politikárčenia. Samozrejme, nie všade, v každej dedine boli oficiálne školené babice, niekde boli vyškolené len od starých žien, ktoré to robili pred nimi.

Jakubíková: Napríklad v Zázrivej bola prvá školená babica až v polovici 20. storočia, dovtedy tam s pôrodom pomáhali len skúsené staršie ženy. Väčšinou túto profesiu dedili z generácie na generáciu, hoci nie výlučne.

Zo starých obrázkov a filmov vidíme, že ženy väčšinou rodili na posteli.

Botíková: Podrobný prieskum pôrodných polôh sme nikdy nerobili. Ale poznáme výskumný materiál zo Slovinska, kde v jednej krasovej oblasti bol nedostatok vody, preto ženy rodili pokľačiačky, aby okolo nich bolo čo najmenej špinavej bielizne. Je pravdepodobné, že aj u nás sa rodilo rôzne. Hoci na obrázkoch sú ležiace ženy, zvlášť keď je pri nich babica, niekde predsa len vidíme, že žena na posteli akoby viac sedela, než ležala. Pri pôrode sa isto praktizovala aj vertikálna poloha, aby pôrod uľahčovala gravitácia.

Aká mágia sa viaže k novorodencovi?

Jakubíková: Dosť silná bola viera v znamenia. Dôležitý bol čas narodenia – či sa dieťa narodilo ráno alebo večer a v ktorý deň v týždni. Od toho odvodzovali, či bude v živote šťastné. Tiež si všímali rôzne znamenia na tele a podľa toho predpovedali, či bude múdre. Keď mal chlapec dve hviezdy vo vlasovej časti hlavy, teda na dvoch miestach mal vlasový vír, vravelo sa, že bude mať dve ženy. Keď sa dieťa narodilo v čepčeku – čo je vlastne zvyšok placenty – znamenalo to, že bude šťastné. Placenta bola všeobecne nositeľkou šťastia. Ešte v 19. storočí sa v anglických novinách publikovali inzeráty typu „predám čiapočku“, teda zvyšok blany, pretože ľudia stále verili, že to môže priniesť šťastie, napríklad keď šli na súd alebo sa chystali niečo kupovať, predávať. Keď ste mali kus placenty vo vrecku, bolo to pre vás dobré.

Botíková: Hrozivé bolo, keď sa dieťa narodilo so zubom. Na jednej strane to považovali za predzvesť veľkého rozumu a múdrosti, dokonca dieťaťu pripisovali až prorocké vlastnosti, ale prorokovanie a veštenie je vždy ambivalentné, má v sebe dobrú aj zlú stránku. Teda fakt, že bude z neho veštec, nemusel byť vždy pochvalou. Dieťa so zubom bolo aj predzvesťou horšieho osudu.

Viera v magickú silu placenty sa nám dnes akoby vracala. Najmä mamičky, ktoré rodia v cudzine alebo alternatívne opäť zakopávajú placentu v záhrade, dokonca sa z jej zvyškov robia rôzne amulety.

Jakubíková: V minulosti sa placenta zakopávala na mieste, kde nikto nechodil. A naši predkovia ňou tiež potierali všetko „zlé“, čo sa tak mohlo vyliečiť. Zároveň odkladali pupočnú šnúru a keď išlo dieťa do školy, dali mu ju rozviazať, aby si „rozviazalo“ rozum. Opäť tu platí princíp mágie podobnosti.

Botíková: O placente sa väčšinou hovorí v súvislosti s vodou z prvého kúpeľa, ktorá sa hneď vylievala tak, aby tadiaľ nikto neprešiel, aby neuškodil dieťaťu. Mágia totiž môže pomôcť aj poškodiť a naši predkovia sa chránili najmä pred tým, čo im mohlo škodiť a hľadali možnosti, ako tomu zabrániť.

Keď sa dieťa narodilo, čo bolo ďalej?

Jakubíková: Dôležité bolo prijatie do rodiny, a to aj z hľadiska otcovstva. Zavolali otca, on dieťa dvihol a pobozkal. Tým ho prijímal do rodiny. Tento zvyk mal korene v starom Ríme. Tam až do 4. storočia platilo, že neponechávali všetky deti pri živote. V antickom Ríme dieťa položili na zem a zavolali otca. Keď ho pred svedkami zdvihol na ruky, znamenalo to, že sa priznal k otcovstvu a tiež to bol obrad humi positio infantum, čo možno preložiť ako „ľudská pozícia dieťaťa“. Až vtedy sa z dieťaťa stal člen ľudskej spoločnosti. Keď to otec neurobil, dieťa neprežilo. A je dosť pravdepodobné, že kedysi sa tak správali aj Slovania. Vieme s istotou, že zmrzačené a postihnuté deti sa neponechávali pri živote. Tiež vieme, že starí Slovania kedysi ponorili bábätko do studenej vody, čo bol šok, ktorý prežili len tie zdatné.

Botíková: V knihách sa často objavuje dobová ilustrácia, zobrazujúca ako v Ríme hádžu novorodencov do Tiberu. Robili to preto, že sa nedokázali postarať o všetky deti, ktoré sa narodili, jednoducho nemali na to zdroje.

Aké ďalšie magické rituály čakali deti po narodení?

Jakubíková: Dôležité bolo prvé miesto, kam dieťa položili. Dávali ho buď pod stôl alebo na stôl, pretože stôl bol symbolom rodiny. Opäť to bolo o prijatí dieťaťa. V regiónoch, kde sa živili podomovým obchodom a remeslami, ktoré súviseli s chodením po svete, zase dieťa dali na lopatu a cez okno ho vystrčili von, aby tiež raz šlo do sveta.

Botíková: Bol to symbol budúceho úspechu. V minulosti platilo, že žena má šťastlivo vynosiť zdravé dieťa a dieťa má mať úspešný život. A robili všetko pre to, aby to tak bolo – aby bolo krásne, múdre, zdedilo remeslo a mohlo ho dobre vykonávať.

Boli rozdielne prvotné rituály u chlapcov a dievčat?

Jakubíková: Veľmi nie. Azda len pri prvom kúpeli bol rozdiel v tom, že dievčatám pridávali doňho žltú slamu, aby mali pekné vlasy. U dievčat sa dbalo na krásu, u chlapcov, aby boli šikovní a múdri.

Izba v typickom roľníckom dome – v rohu je posteľ s kútnou plachtou pre rodičku a dieťa (Múzeum liptovskej dediny v Pribyline). Foto  Jaroslav Moravčík/Shutterstock.com

Dnes je bežné, že už aj s najmenšími deťmi chodíme po návštevách, nákupných centrách, niektoré cestujú už počas šestonedelia po svete. Ako to bolo v minulosti?

Jakubíková: Prvých šesť týždňov po pôrode matka s dieťaťom nesmela vyjsť ani spoza kútnej plachty. Posteľ stála v kúte a pred ňou bola od povaly až po zem spustená plachta. Ľudia verili, že keď odtiaľ vyjde, stane sa zle jej a aj ona môže zle pôsobiť na svoje okolie. Tam jej nosili aj jedlo. Študentom dnes vysvetľujem, že kútna plachta tak zabraňovala aj šíreniu infekcií a pozostatok či istý variant kútnej plachty je svojím spôsobom vlastne aj rúška na ústach, ktorú kedysi v pôrodnici nosili mamičky aj celé osadenstvo gynekologicko-pôrodníckej kliniky, aby sa znížilo riziko infekcie.

Botíková: Kútne plachty boli veľmi krásne kusy textilu vyšívané červenými niťami. Červená nie je náhodná, bola to ochranná farba. Zo západného Slovenska máme doložené renesančné, často zvieracie motívy, ako boli baránok Boží, ale aj jelene či grify (rozprávkové vtáky). Mimochodom, kútna plachta chránila ženu nielen od chorôb, ale vlastne aj pred manželom, ktorý tam 6 týždňov tiež nesmel vkročiť. Tým sa zabezpečilo, že žena mala pokoj a venovala sa len dieťaťu.

Červená farba ako symbol ochrany novorodenca sa používa aj dnes. Prečo ju volili naši predkovia, pred čím chránila dieťa?

Jakubíková: Pred úrekom aj pred akýmkoľvek zlým pôsobením. Červená mala pritiahnuť pozornosť, aby sa nik nepozeral uprene na dieťa a nepoškodil mu. Že dieťa môže dostať úrek, tomu verili takmer všetci. Lebo každé dieťa má niekedy obdobie, že neviete, čo mu je, len reve a reve, tak povedali, že je urieknuté. Potom ho okúpali a bolo dobre.

Botíková: Keď sa dieťa okúpe v teplej vode, uvoľní sa, upokojí, z kúpeľa už vyjde usmiate. Preto účinok kúpeľa bol zväčša spoľahlivý.

V čom kúpavali urieknuté dieťa?

Botíková: Pripravoval sa špeciálny kúpeľ, dávali doňho bylinu čistec a ďalšie veci. Malo to svoj presný magický postup vrátane toho, čo treba pri príprave kúpeľa hovoriť. Napríklad sa dávalo deväť uhlíkov spakruky (opakom ruky), odčítavali ich nejeden, nedva, netri… skrátka, všetky veci sa robili naopak, aby sa odstránila zloba.

V niektorých častiach Slovenska sa pri urieknutí zvyklo utierať deťom oči pocikanou plienkou. Dnes si to mamičky tiež niekedy radia.

Botíková: Využívanie telesných tekutín je veľmi starodávne. Ľudia napríklad verili, že moč odpudzuje zlo a napríklad kvapka menštruačnej krvi dokáže prilákať frajera.

Kedy sa deti krstili?

Jakubíková: Cirkev žiadala, aby to bolo čo najskôr po narodení. Ale keď bola napríklad zima, tak rodičia cestu do kostola odložili. Vždy sa však snažili pokrstiť dieťa čo najskôr, aby náhodou nezomrelo nepokrstené. Keby sa tak stalo, verilo sa, že bude strašiť, bude sa zjavovať a bude si žiadať krst. Odporúčali, že keď sa takéto dieťa zjaví, treba ho len prežehnať – Adam alebo Eva krstím ťa týmto menom, a potom prestane.

Botíková: Aj z tohto dôvodu mohli deti krstiť nielen farári, ale aj babice. Dokonca v čase protižidovských pogromov niekedy v 18. storočí babice tajne krstili židovské deti, aby ich tak „ukradli“ rodičom a previedli na kresťanstvo.

Povery a mágia boli časté aj pri liečbe ochorení. Na čom bola založená?

Jakubíková: Naši predkovia používali najmä bylinné odvary, no okrem toho opäť využívali princíp podobné vyvoláva podobné. Chorobu si predstavovali ako niečo, čo musí z dieťaťa vyjsť. Preto s ním napríklad išli na cintorín a pováľali ho po deviatich hroboch, potom ho umyli vo vode z troch prameňov. Verili, že zlá choroba prejde do hrobu. Alebo choré dieťa preťahovali cez kmeň stromu. Muselo prejsť cez nejaký otvor a choroba mala zostať tam.

Botíková: V spomienkach spisovateľa Dominika Tatarku sa vyskytuje zmienka o tom, že bol ako dieťa biedny a chorý, tak ho mať zakopala až po krk do hnoja. To malo ohromné ozdravné účinky a dieťa vyzdravelo. Keď sa na to pozrieme, je v tom racionálny základ, lebo keď dieťa malo zimnicu, pôsobilo tu teplo, para a všelijaké substancie, ktoré mohli pomôcť. Napokon, známy je aj tzv. priznicový (Priessnitzov) zaparovací obklad (Priessnitz bol roľník, nemal odborné vzdelanie, ale obklad, ktorý aplikoval, napomáhal zlepšiť prekrvenie a podporil hojivé procesy – pozn. red.)

Jakubíková: Kedysi sme sa učili, aké to bolo voľakedy hrozné, že na rany dávali pavučiny. A potom vedci zistili, že pavučina obsahuje penicilín. Naši predkovia to síce nevedeli, ale zrejme to nejako tušili, respektíve mali isté veci odpozorované a zo skúseností vedeli, že to pomáha.

Kto boli babky bylinkárky, ku ktorým si všetci chodili po radu? Odovzdávalo sa toto poslanie v rodinách z generácie na generáciu?

Jakubíková: Väčšinou áno. No často boli bylinkármi aj bačovia, lebo mali skúsenosti s bylinami, žili sami v prírode a museli liečiť seba aj zvieratá.

Botíková: No aby byliny pomohli, vždy sa to ešte nejako poistilo. Preto keď sa používal napríklad rumanček, o ktorého účinkoch sa vedelo a jeho použitie tak malo racionálne jadro, prihodilo sa k tomu nejaké slovo, verš, zariekanie, aby sa zabezpečil účinok.

Ako vedľa seba pôsobili bylinkári a lekári? Dnes je veľký rozkol medzi tradičnou a konvenčnou medicínou. Bolo to tak aj v minulosti?

Botíková: O tom veľa nevieme. No lekárov bolo málo. Ešte v 1. polovici 20. storočia mal lekár na starosti množstvo dedín, pričom sa vyskytovali aj rôzne epidémie, ťažké choroby vyplývajúce zo zlej hygieny a nedostatku výživy a lekári nemali šancu všetko zvládať. Navyše, ich služba bola platená. Preto ľudia chodili k lekárovi, až keď už bolo veľmi zle. Pekne o tom píše vo svojich spomienkach lekár Ivan Hálek, ktorý pôsobil v prvej polovici 20. storočia na Kysuciach. Niekedy sa musel konfrontovať s bylinkármi a ich liečbami, ale niekedy im aj načúval.

Neraz však bylinkári, ani lekári nepomohli. Umieralo sa častejšie ako dnes a ľudia väčšinou umierali doma. Aké zvyklosti panovali? 

Jakubíková: Základný rozdiel oproti súčasnosti bol v tom, že kým teraz robíme všetko pre to, aby sme smrť oddialili – napríklad napojíme človeka na prístroje – v minulosti, keď zistili, že s človekom je to vážne a zomiera, bola snaha smrť urýchliť, respektíve uľahčiť mu, aby sa dlho netrápil. Keď niekto nemohol rýchlo zomrieť, považovalo sa to za zlý osud, dokonca sa to pripisovalo tomu, že ho ktosi zaklial. Napríklad stačilo, že niekto povedal: „Bodaj by si neskapal!“ To bola veľmi zlá kliatba… Samozrejme, nerobili to tak, že by chorého zlikvidovali, ale verili, že smrť urýchli napríklad to, keď ho položia na zem. Nemal ležať na perine, lebo perie je zo živej bytosti a pretrváva v ňom život.

Botíková: V minulosti bolo časté aj úmrtie detí. Niektoré zomreli pri epidémiách, iné z neznámych dôvodov alebo preto, že rodičia s nimi nešli včas k lekárovi, lebo ľudia premýšľali, či sa to vôbec oplatí. Jedna žena nám vyrozprávala príbeh o tom, ako išla z dvoch detí zachraňovať staršiu dcérku, lebo „tá si už požila, škoda by bolo, keby zomrela“. Platil princíp, že čím bolo dieťa staršie, tým väčšiu hodnotu malo.

Jakubíková: Aj preto sa za najmenšími deťmi nenosil smútok. Aj sa hovorilo: „Šak ti donde od humen druhé…“ Úmrtie dojčaťa nebrali ako tragédiu.

Dnes deti pred smrťou chránime často aj tak, že keď zomrie niekto v rodine, nezúčastňujú sa pohrebu, klameme ich, že dotyčný je v nemocnici, odišiel a podobne. Kedysi to zrejme bolo inak.

Jakubíková: Deti boli vždy prítomné smrti členov rodiny. Ľudia nemali zo smrti strach ako z niečoho nepoznaného. Aj starí ľudia bežne bez hystérie hovorili, že čo nevidieť zomrú, nachystali si šaty, ktoré im mali dať do truhly, skrátka brali to ako prirodzený dôsledok života. Hovorilo sa „mladý môže, starý musí“.

Botíková: Iste, že sa stávalo, že zomierali aj mladí. Vtedy im vystrájali posmrtnú svadbu, ktorej sa reálne nedožili. Takýmto spôsobom im to chceli akoby vynahradiť.

Aké povery panovali pri umieraní a pohrebe?

Jakubíková: Bolo tam veľa príkazov, čo treba s mŕtvym urobiť – ako ho umyť, správne uložiť do truhly, čo tam môže mať a čo nie. Základná predstava bola, že na druhom svete je to rovnaké ako tu. Tak mu dali fajku, niekomu fľašku, modlitebné knižky, peniaze, okuliare. Robili to najmä preto, aby sa mŕtvy pre svoje veci nevracal. Aj samotné slovo „pochovať“ nám vyjadruje postoj k mŕtvemu, lebo je odvodené od slova chovať. A keď niekoho chovám, tak sa oňho vlastne starám. Kedysi sa hovorievalo „pochovaj mi dieťa na chvíľu“, čiže postaraj sa mi oňho. A v prípade smrti to znamenalo „postaraj sa o mŕtveho, aby mal všetko, čo si nárokoval, aby sa nevracal“.

Verili poverám len nevzdelaní ľudia alebo aj vzdelaní? Dnes totiž často zatracujeme mamičky, ktoré napríklad dávajú deťom červenú šnúrku alebo varia čistec, lebo veria, že dieťa bolo urieknuté. Na facebooku im ľudia neraz vulgárne nadávajú do hlúpych a obmedzených…  

Botíková: Ak sú to vulgárne útoky, isto nebudú od vzdelaných ľudí. A ako sme už spomínali, lekársky výskum neraz ukázal, že praktiky z minulosti mali svoje racionálne jadro. Samozrejme, môžeme sa dohodnúť na tom, že nejaká povera je hlúposť. Ale je to kultúrne dlho reprodukovaná povera, tým potvrdzovaná, ťažko oddeliť vedomosť od viery, ktoré sa v nej snúbia. Nie je múdre jednoznačne povedať „toto nikdy nie, za to sa choďte hanbiť do kúta“. Ktohovie? Ešte donedávna sa o sile placenty vzhľadom na prítomnosť kmeňových buniek nevedelo nič… Kedysi o škodlivosti povier hovorili najmä kňazi. Bolo to na konci 18. storočia a išlo o osvietenecký princíp – my vzdelanci máme „patent na rozum“ a musíme poučiť vás, „prázdne nádoby“. No aj tak nebolo isté, že dotyčný vzdelanec si nezaklopal na drevo alebo nedal vlastnému dieťaťu červenú stužku. Najmä v krízových situáciách človek urobí aj veci, ktorým neverí či ktoré sú vyslovene proti jeho presvedčeniu.

Jakubíková: Kedysi ľudia takéto intímne veci o sebe nezverejňovali. Nevedelo sa o tom, kto čomu verí, radili sa len blízki medzi sebou. Preto sa za vieru v mágiu nikto druhým neposmieval.

V súčasnosti je aktuálna otázka migrantov. Hovorí sa, že keď si sem pustíme „cudzie prvky“, naša kultúra už nebude to, čo bola, naše tradície vymiznú.  Ako to vnímate vy, etnologičky?

Botíková: Tradícia je odvodená od slova – odovzdávať. A keď si odovzdávame nejakú vedomosť, automaticky tam existuje výber a niečo nové sa na ten základ nabaľuje. V kultúre nie je nič stabilné, istá je len zmena. Myslíme si, že tradície sú večné, lebo tak sa nám to páči, keďže človek hľadá a chce zažívať stabilitu. Ale stabilita je tu len pomyslená. Čo už nám migranti môžu narušiť? Samozrejme, prichádzajú z iného kultúrneho prostredia, čo môže spôsobovať kultúrne nedorozumenia, pohŕdanie, marginalizovanie a iné postoje z našej strany. Ale ja si myslím, že treba sa naučiť porozumeniu a načúvaniu. Stret kultúr tu bol odjakživa, sme krajina migrantov. Niektorí sem prichádzali, niektorých sme do sveta vypúšťali. Dnes sa zvykne hovoriť – Áno, ale vtedy migranti prinášali dobro a nejaké kultúrne výdobytky. Nuž, niektorí áno a niektorí nie. Je to otázka vývoja a určitého civilizačného otvorenia sa, ktoré nás čaká. Nie je dobré tvrdiť, že „naše si nedáme“. Aj to „naše“ sa neustále mení.

Vieme povedať, akú úlohu v tejto situácii môžu zohrať ženy? Na jednej strane majú väčší strach z neznámeho, lebo sa snažia chrániť deti, no na druhej strane vieme, že sú empatickejšie, súcitia s trpiacimi, snažia sa urovnávať konflikty. Ako to bolo v minulosti a ako to môže byť dnes?

Jakubíková: Ženy sú isto konzervatívnejšie. Vysvetľuje sa to tak, že ich úlohou je, aby si deti osvojili to, čo doteraz ľudstvo (alebo národ, či iné spoločenstvo) dosiahlo. Tradíciu uchovávajú ženy. To však neznamená, že sú úplne obmedzené a nič nové neprijímajú.

Botíková: Muži boli vždy voľnejší a preto šli – či za robotou, na vojnu, kamkoľvek. Sú liberálnejší, otvorenejší novinkám. Bola by som rada, keby u nás platilo, že ženy sú empatické a keby si vedeli predstaviť situáciu tých druhých žien a seba v ich situácii. Hovorí sa, že do Európy teraz prichádzajú len muži. Lenže vždy to bolo tak, každá migrácia začínala ako mužská. Prečo by mali ísť ženy s deťmi ako prvé za lepším kusom chleba, za novým domovom? Sú zraniteľnejšie, preto im treba cestu pripraviť. Myslím si, že je tu šanca porozumenia práve cez úlohu žien v rámci spoločenstva.

Za rozhovor ďakuje Monika Bothová

Dieťa 8/2015