Dula Zuzana Bajkaiová: Tehotenstvo je šanca na sebaspoznanie

Vo svojom dome má hosťovskú izbu, ktorú prepožičiava rodičom a ich novorodencom, ak potrebujú pomoc. Niektorí u nej strávia aj niekoľko dní. Dula Zuzana Bajkaiová sa snaží pomáhať rodičom pri pôrode aj po ňom predovšetkým tým, že im chce dodať dôveru vo vlastné schopnosti. „Keď riešim veci za iných, beriem im silu, lebo im tým vlastne hovorím, že sú slabí a neschopní ustáť to sami,“ hovorí.

Prečo ste sa rozhodli sprevádzať ženy pri pôrode ako dula?
Súvisí to s mojím vlastným rodičovstvom. Žiadna žena nezabudne, ako sa cítila, keď rodila svoje dieťa. Ani ja nie. Prvú dcérku som porodila v osemdesiatych rokoch ako 21-ročná. Nebola som vedená k tomu, aby som dôverovala v seba a svoje inštinkty, skôr naopak. Prišla som domov s bábätkom, ktoré bolo odo mňa v pôrodnici sedem dní separované, kŕmené každé tri hodiny, čo sa odrážalo na jeho aj mojej pohode. Navyše som bola doma obklopená ľuďmi, ktorí sa báli rovnako ako ja, dávajúc mi rady typu „neber dieťa na ruky, lebo ho rozmaznáš“ a podobne. Cítila som, že rutinný neosobný prístup, ktorý prevláda v našich inštitúciách, nie je normálny. Chcela som prispieť k zmene. Začala som hľadať riešenia, študovať. Nastúpila som cestu mnohoročných sebapoznávacích skúseností, práce na sebe, výcvikov, fungovania ľudskej psychiky. Zistila som, že zmyslom života nemá byť utrpenie, ale šťastný život, keď vnímam seba, druhých a chápem kontext, v ktorom sa nachádzame. Začala som pracovať so ženami a keď som v televízii videla reportáž o dule, vedela som, že toto bude moja cesta na najbližšie roky.

Hovoríte, že sa snažíte ženám pomáhať tým, že ich učíte veriť v seba. Ako?
Najviac ľuďom pomáhame, keď ich vedieme k svojpomoci. Podporujem ženy v uvedomení si a vyjadrení svojich potrieb. Aby vedeli, že je dôležité, čo cítia a aké majú predstavy o pôrode. Žena má právo zvoliť si okolnosti pôrodu. A my, ktorí sme pri tom, by sme ju mali rešpektovať.

Veľa žien pristupuje k pôrodu so strachom, prenášajú si zažité vzory ešte od svojich rodičov – Ver doktorovi, ten vie čo a ako… pôrod veľmi bolí, no tak to musí byť… Darí sa vám lámať tieto prístupy?
Tento systém presvedčení, ktorý nám podsúvali rodičia a spoločnosť, a my sme ho „úspešne“ podsunuli dcéram, dnešným tridsiatničkám, je naozaj veľmi silný. Ženy však napriek tomu cítia, že je aj iná cesta a že pôrod nie je primárne o bolesti. Poznám viacero žien, ktoré porodili takmer bezbolestne. Pôrod je natoľko intímny, že ženy sa chcú zaoberať svojimi skutočnými potrebami. Vtedy často vyhľadávajú aj dulu. Snažím sa im pomôcť rozoznať, čo je naozaj im vlastné oproti tomu, čo majú len natlačené do hlavy systémom. Niekedy naozaj stačí mať pri sebe bytosť, ktorá im verí, že vedia porodiť dieťatko a postarať sa oň.

Čo radíte ženám počas tehotenstva a pred pôrodom?
Základné pocity by mali podľa mňa byť láska, prijatie a radosť. Ak to tak nie je, treba hľadať cestu k nim. Takmer vždy, keď sa stretnem so ženou, ktorá ma vyhľadala, som v úlohe počúvajúcej. Načúvam jej, ako chce porodiť. Poskytnem informácie, odporučím knihy alebo filmy a dôverujem jej, že vie, čo potrebuje. Je veľa možností, ako získať informácie. Sú tu občianske združenia ako Ženské kruhy alebo Mamila, ktoré robia neskutočne dôležitú prácu, médiá, internet… Ponuka je široká, ale netreba zabúdať, že „posilním to, čomu venujem pozornosť“. Máme možnosť voľby, kam smerovať pozornosť.

Aké sú vaše skúsenosti z pôrodných sál? Dokážete byť ženám oporou aj v tej najťažšej, prvej pôrodnej fáze? Vo väčšine nemocníc totiž sprevádzajúcu osobu púšťajú k rodičke až počas tlačenia. To najťažšie, keď sa v bolestiach otvára, musí zväčša absolvovať sama.
Naše nemocnice často argumentujú, že nemajú na nepretržitú prítomnosť sprevádzajúcej osoby priestory. Ak by nechali ženu s človekom, s ktorým chce byť, prispelo by to k celkovej pohode všetkých. Žena by bola pokojnejšia, čo by priaznivo vplývalo na priebeh pôrodu. No u nás systém funguje presne naopak, čo považujem za veľmi kruté. Práve keď žena potrebuje najväčšiu podporu, aby sa čo najskôr mohla uvoľniť a otvoriť svoje telo človiečiku, ktorý sa ide narodiť, zostáva bez nej. Vnímam to ako nerešpektujúce mocenské správanie. Aj naša Ústava garantuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Pamätáte si konkrétne prípady, kedy sa vám podarilo spraviť pôrod lepším?
Určite. Podporujem ženu v tom, aby sa napojila čo najviac na seba, na svoje telo a aby robila to, čo jej najviac vyhovuje. Ak je pre ňu dobré kývať sa, nech sa kýva, ak chce, nech sa sprchuje, kľačí, čupí, spieva… Mnohé štúdie hovoria, že vplyv empatickej osoby pri pôrode, ktorá verí v schopnosť ženy porodiť dieťa, skracuje čas trvania pôrodu, znižuje počet cisárskych rezov, analgetík a medicínsky vedených pôrodov.

V niektorých krajinách pôrod vedú pôrodné asistentky, lekár zasahuje len v prípade komplikácií. Bolo by to možné aj u nás?
Ak by u nás mohli pôrodné asistentky slobodne vykonávať svoje povolanie, znamenalo by to, že každá zdravá žena s bezproblémovým tehotenstvom by mala od začiatku svoju asistentku, ktorej by dôverovala a ktorá by ju sprevádzala pri pôrode. Do lekárskej starostlivosti by patrili len ženy s rizikovým tehotenstvom alebo inými zdravotnými komplikáciami. Ak to môže fungovať v zahraničí, nevidím dôvod, prečo nie aj u nás. Všetko stojí na ochote kompetentných.

No zatiaľ to tak nevyzerá ani zďaleka.
V našich podmienkach len čo žena otehotnie, stáva sa pacientkou. Tehotenstvo nie je choroba, ale začína sa kolotoč preventívnych vyšetrení, skríningov, ultrazvukov… Neustála kontrola. Minimum dôvery. Dieťatko v brušku je vedomou bytosťou ako ktokoľvek z nás. Je emocionálne spojené s matkou. Je dôležité, aby žena mala pozitívne nastavenie mysle, vyhľadávala podporujúce prostredie, vyhýbala sa stresu, výživne jedla a trávila čas v prírode. Tehotenstvo je pre ňu výzva na znovu spojenie sa so sebou, so svojím telom. Môžu sa vynárať dávno neriešené, potlačené témy, napríklad boľavé vzťahy či zážitky z vlastného narodenia. Tehotenstvo je šanca na sebapoznanie, „rande“ so svojimi strachmi, ale aj možnosť spojiť sa so svojím vnútorným dieťaťom a dosýtiť, čo nebolo naplnené.

Darí sa vám pri pôrode niekedy pomôcť žene aj tak, aby sa vyhla zákrokom, ktoré si neželá? Napríklad nežiaducemu nastrihnutiu hrádze, podaniu medikamentov, prípadne zabezpečiť položenie dieťaťa na jej telo bezprostredne po narodení?
Dula nie je zdravotnícky personál, do pôrodu nezasahuje. Ženám len môžem odporučiť, aby sa pýtali na všetky tieto záležitosti vopred. Mali by so zdravotníkmi hovoriť o svojich prianiach, inak tí budú stále žiť v ilúzii, že najlepšie vedia, čo je správne. Ak je problém, úprimná vďaka za lekárov, ktorí vedia pomáhať. Ale najskôr by mali mať šancu prirodzené procesy. Obrovské množstvo výskumov potvrdzuje, že vzťahová väzba vzniká ešte v maternici, začína dobrým pôrodom a okamžitým položením bábätka na telo s následným nepretržitým kontaktom koža na kožu.

No len to vysvetlite doktorom! Ženu totiž neraz odbijú, že vymýšľa a že zdravotníci predsa vedia, čo treba robiť.
Je pre mňa absurdné, že keď máme poznanie o dosahu pôrodu na kvalitu života, fungujú mnohí lekári v ťažkej rutine. Samozrejme, česť výnimkám. No prístupy – My to robíme takto, a vy sa prispôsobte – sú porušením základných ľudských práv.

Čo myslíte, prečo je to tak? Výskumy sú predsa dostupné všetkým, navyše, je množstvo mladých lekárov, ktorí by mohli byť otvorenejší týmto trendom.
Viem, že aj pre mnohých zdravotníkov je to ťažké. Na oddelení funguje hierarchia, sú schválené postupy pri pôrodoch. Mladí len ťažko presadia nové trendy. Učia sa od starších, čo je určite dobré, ale nemalo by to platiť globálne. Ale nejde len o zdravotníctvo. To je úroveň celej našej spoločnosti, akási kultúra. Nevieme komunikovať medzi sebou, vidieť sa, byť si nablízku. Či už v pôrodnici, školstve, v práci a neraz ani v rodinách.

Áno, ale celé to môže mať korene práve pri narodení a v ranom detstve, či sa dieťaťu dostáva, čo potrebuje, či je dojčené, nosené a podobne. Z takých detí vyrastajú potom vyrovnanejší dospelí. A sú spokojnejšie aj ako bábätká – menej plačú, nechorľavejú…
Áno, lebo to bábätko nikto nesklamal. Ale keď zoberieme novonarodené dieťa matke, kontinuum úplne prerušíme. Separačná úzkosť a frustrácia nie je práve tá najlepšia výbava do života. Súčasťou mojej práce sú aj témy limbického odtlačku, čo je pamäťová stopa zážitkov z prenatálneho života, pôrodu a raného detstva. Problémy dospelých vo vzťahoch, neistota, ťažké rozhodovanie sa, závislosti – to všetko môže mať pôvod v tomto období. Bonding, teda neprerušovaný kontakt koža na kožu, je pritom kľúčový, aspoň prvá zlatá hodinka po pôrode, keď zmes hormónov praje vzťahu matka-dieťa. A hoci sa všetky prvotné vyšetrenia zdravého novorodenca dajú urobiť na tele matky, u nás sa v lepšom prípade počká pár minút na dotepanie pupočníka, potom sa dieťa odnáša na vyšetrenie, váženie. Ak si to rodičia vopred nevybavia, dieťatko im prinesú späť už v zavinovačke, len hlavička trčí… No to je zúfalé. Lekári uprednostňujú systém, aby nakŕmili počítač údajmi pred tým, čo je naozaj dôležité. Dieťa za dve hodiny nepriberie, ani nevyrastie. Už som zažila, že žena porodí dieťa, zvítava sa s ním, pozoruje ho a do toho prichádza pôrodná asistentka s papierom – tu mi podpíšte to a hento. Ženy a deti práve v týchto intímnych chvíľach násilne vyrušujú.

Prečo sa to stále deje?
To sa pýtam aj ja. Brožúru o bondingu, ktorú vydali Ženské kruhy a podporil ju aj renomovaný psychiater pán doktor Hašto, poslali do každej pôrodnice. Sú tu štúdie, filmy, kopec inšpirácií… Naši odborníci sú členmi medzinárodných profesijných organizácií, ktoré u nás normalizované postupy, napríklad rutinný nástrih hrádze, označujú ako nevhodné alebo poškodzujúce. No u nás stále pretrváva rutina. Z môjho pohľadu by zdravotníci mali podporovať prirodzené a zdravé procesy a edukovať o nich verejnosť.

Doktori argumentujú, že prvoradé je zdravie matky a dieťaťa, čo znamená kontrolu, či sú v poriadku, vyhriatie dieťaťa v inkubátore, keď príde na svet.
Samozrejme, zdravie je dôležité, ale aj najnovšie štúdie potvrdzujú, že najlepšou vyhrievacou podložkou pre novorodenca je telo matky. Príroda je taká dokonalá, že telesná teplota matky sa upravuje podľa potrieb bábätka. Navyše v prsiach a v pošve sa aktivizujú tesne pred pôrodom baktérie veľmi prospešné pre bábätko. Je dôležité, aby nimi dieťa bolo osídlené. Film Mikropôrod z roku 2014 hovorí aj o tom, že keď už dieťa musí byť porodené sekciou, je prospešné pred ňou vložiť do pošvy gázu 8 cm x 8 cm, aby sa osídlila baktériami matky a potom ňou bábätko jemne potrieť. Doktorka vo filme hovorí, že tieto informácie poskytuje ešte pred ukončením výskumu, lebo výsledky sú alarmujúce. Ukázalo sa, že práve nevhodnými pôrodníckymi praktikami sme o tretinu zredukovali prirodzený mikrobióm človeka, čo spôsobuje nárast alergií, astmy, cukrovky. Zamerajme pozornosť na pôrod, tam sú odpovede na mnohé otázky, ktoré si ako ľudstvo kladieme, hovoria vedci. Film možno vidieť na festivale Ekotopfilm.

A čo na to hovoria naši doktori?
V jednej bratislavskej pôrodnici šla s tým rodička za doktorom, u ktorého mala plánovanú sekciu. Povedal, že film je super, ale v našich podmienkach si to nevie predstaviť. No ako môže byť gáza 8 cm x 8 cm a osídlenie baktériami matky problém?

Nemôže byť za neochotou lekárov aj šetrenie v zdravotníctve, keď sa porušili pôrodnice a tie, ktoré zostali, sú neraz preplnené a personál nemá čas zamýšľať sa nad zmenami?
Určite áno. Navyše, potom sa správajú veľmi neosobne. Dôvod, prečo ženy vyhľadávajú zahraničné pôrodnice a platia za to veľké peniaze, je práve ten, že prichádzajú do prostredia, kde praktikujú medicínu založenú na dôkazoch, kde sa každý predstaví a povie, na čo tam je. Žena tam má pôrodnú asistentku a sprevádzajúcu osobu. Pôrod prebieha v jednej miestnosti, od začiatku až do konca. Nehovoriac o slobode pohybu a možnosti voľby polohy pri pôrode.

Tá je u nás stále viac-menej jediná – na chrbte.
Túto polohu medzinárodná gynekologická spoločnosť FIGO a svetová zdravotnícka organizácia WHO označuje ako nevhodnú už desaťročia. Kto sa vyzná vo fyziológii pôrodu, vie, čo sa musí diať s panvou, ako sa kostrč musí vysunúť, ako sa ráta s každým milimetrom.

Náš systém je skostnatený, ale sú už aspoň prvé pokrokové lastovičky?
Verím, že je dôvod na optimizmus. V niektorých pôrodniciach môžu ženy a deti zažiť aj u nás rešpektujúcu zdravotnú starostlivosť, dokonca aj bonding po sekcii.

Kde vidíte cestu, ako to zaviesť všade?
Potrebná je zmena systému, čo závisí od ochoty kompetentných meniť paradigmy v súlade s najnovšími poznatkami. Zrejme nesprávnym vyučovaním medicíny, jej zameraním sa na patológie a krízové intervencie sa akosi pozabudlo podporiť prirodzené zdravé procesy, na ktoré sme my ľudia predprogramovaní. Ďalšou rovinou je informovanosť o dosahu pôrodných skúseností na život, o tom, že pôrod je normálny fyziologický proces a že my, ženy, rodiť vieme. Treba tiež zdôrazniť (ne)dodržiavanie ľudských práv v zdravotnej starostlivosti. Ženy často nevedia, že keď podpíšu v nemocnici informovaný súhlas, môžu ho potom aj kedykoľvek ústne odvolať. Majú právo byť informované a rozhodovať o všetkých postupoch.

Myslíte si, že stačí, ak to vedia? Právo je v našich pôrodniciach takmer nevymožiteľné. Porodiť u nás podľa vlastných predstáv sa podarí len málokomu.
Možno ženám nejde v skutočnosti o pôrod podľa vlastných predstáv. Ale skôr o rešpekt a zachovanie dôstojnosti. Zdravá žena, ktorá vynosí dieťa, má všetky kompetencie na to, aby ho porodila. Čo na to naozaj potrebuje, je bezpečné prostredie, blízkosť milého človeka, dostatok času, pohodu, nehu a najmä sebadôveru a dôveru okolia v jej schopnosť porodiť. Naše pôrodnice, česť výnimkám, tieto finančne nenáročné podmienky neposkytujú, hoci takmer všetky disponujú titulom Baby Friendly Hospital… No zároveň platí, že vždy ide o konkrétnych ľudí, ktorí sa stretnú na pôrodnej sále. Úprimne si prajem, aby pôrod nebol traumou, ale posilňujúcim zážitkom.

Zatiaľ sa to dá skôr v zahraničí…
Nedávno som sprevádzala ženu pri pôrode v Hainburgu. Rodila v drepe, dieťatku vyšla hlavička, prišla pôrodná asistentka, bábätku zobrala hlienik z pusinky a povzbudila ženu, nech pokračuje. Neskôr len pridržala rodiace sa telíčko. Bábätko zostalo položené pod matkou, ktorá sa asi dve-tri minúty len tak dívala… Až potom si poň siahla, keď už bola na to pripravená. Vtedy som pochopila, že toto je ono, tak to má byť. Asistentka nechala prirodzene plynúť proces, aby si žena uvedomila, že je matka, aby verila, že je kompetentná postarať sa o dieťa. Pupočník prišla prestrihnúť asi po polhodine, dovtedy tam nik neprišiel. Na rozdiel od nás, keď sa hneď po narodení siaha po dieťati a berie sa preč. Tak veľmi sa u nás zasahuje do procesov, ženám sa berie sila.

Vplýva to potom na celkovú schopnosť ženy starať sa o dieťa, na problémy s dojčením, prípadné popôrodné depresie?
Pre bezproblémové dojčenie a psychickú pohodu ženy v šestonedelí je prirodzeným východiskom dobrý zdravý pôrod s nepretržitým bondingom.

Dá sa bonding dohnať dodatočne?
Hormonálne nastavenie matky a dieťatka po pôrode je jedinečné a v rovnakej kvalite neopakovateľné. Ak je dieťa zdravé, nemalo by byť separované, porušuje sa tak jeho základné právo nadväzovať vzťahy. Ak matka nemôže napríklad po sekcii v plnej narkóze byť prítomná, malo by dieťa spočinúť v náručí otca. V zahraničí je to bežná prax. Prvá hodina po pôrode je stvorená na pokračovanie vzťahovej väzby, ktorá začala už v maternici, je časom pre lásku, pre zamilovanie matky do dieťatka a naopak. Rutinné odnášanie detí od matiek je poškodzujúca praktika. Nacisti separovali deti a vedeli prečo. Nový človiečik tak stratí kontakt s esenciou, ktorá sa v ľudskom správaní manifestuje ako láska, neha, empatia, súcit. Ak chceme svet bez násilia, neoddeľujme matky a deti. Aj nedonosené, predčasne narodené a choré deti majú lepšie vyhliadky v náručí mamy.

A čo ak bonding nie je možný napríklad zo zdravotných dôvodov?
Ak matka nemôže zažiť spojenie s dieťatkom, je dobré čo najskôr a čo najviac dieťatko sýtiť svojou blízkosťou, dojčiť, dotýkať sa ho, nosiť ho v šatke, venovať mu vedomú pozornosť. Spoločné spanie, dojčenie na požiadanie a napĺňanie potrieb bábätka by malo byť samozrejmosťou. Jednoducho dopriať si blízkosť, ktorá bude pre oboch liečivou prítomnosťou. Nič nie je nemenné.

Aký je váš názor na predpôrodné cvičenia a nácviky dýchania? Ivana Königsmarková v knihe „Hovory s porodní bábou“ napríklad vraví, že naše telo si vie poradiť, a je teda lepšie nechať prácu pri pôrode na podvedomie než na naučené cviky.
Myslím si, že učiť sa dýchať netreba. Vieme dýchať, dôležité je vedieť čo najviac o pôrode a mať možnosť voľby. Raz mi volala žena, že už je v šiestom mesiaci, že by sa mala začať učiť dýchať, pripravovať sa na pôrod a že nič nerobí, a že je z toho nervózna. A ja sa jej pýtam – Čo sa vám chce najviac robiť? A ona že – Spať. Hovorím jej – Tak spite. Ak ste necvičili pred tehotenstvom, prečo teraz áno? Ďaleko prirodzenejšie je načúvať svojmu telu a robiť to, čo cítim, že mi spraví dobre.

Pôrod je jedna vec, tým sa však všetko iba začína. Čo potom, keď sa dieťa narodí? Naozaj to musí byť také ťažké, ako sa to rodičom neraz podsúva – mať dieťa znamená mať málo času a veľa starostí?
Dieťa neskutočne dôveruje vzťahovo blízkej osobe a reaguje na naše emočné rozpoloženie. Zrkadlí. Keď sme frustrované, zúfalé, tak máme aj plačúce deti. Hoci my hovoríme, že sme preto také, lebo máme plačúce deti. Keď je dieťa choré, treba liečiť matku. Je dôležité podporovať ju, byť nablízku. Veľa babičiek si myslí, že pomoc je zobrať dieťa. Skutočná pomoc je ale poskytnúť zázemie, upratať, navariť, aby sa žena mohla naplno venovať bábätku. Nebrať jej materské kompetencie. Keď riešim veci za iných, beriem im silu, lebo im tým vlastne hovorím, že sú slabí a neschopní ustáť to sami.

Prečo tie problémy u rodičov vznikajú?
V prvom roku života dieťa potrebuje len splynutie s matkou a zrkadlenie. Potom celkom prirodzene prichádza sila. Splynutie s matkou má dve roviny. Jednou je splynutie s jednou vzťahovou osobou, tak nenahraditeľné pre schopnosť nadväzovať neskôr v živote vzťahy. Druhou rovinou je schopnosť splynúť so svetom. Pocity osamelosti, s ktorými sme v dospelosti konfrontovaní, môžu mať korene práve v separácii po pôrode. Neskôr sme ako starší často nesmeli vyjadrovať hnev, museli sme poslúchať a, najmä, nenaučili sme sa riešiť konflikty! Do dospelosti si tak nesieme balíček rôznych presvedčení o sebe a svete, ktoré považujeme za nemenné napriek tomu, že nám je v nich ťažko. Možno sa cítime nemilovaní a hneváme sa na rodičov za príkoria, ktoré nám spôsobili. Lenže zrelými pre partnerstvo a rodičovstvo sa stávame prijatím rodičov takých, akí sú, aj s chybami, ktoré z nášho pohľadu robili.

 Ako to možno zlepšiť?
Presný recept si netrúfam povedať. Ak nechceme posúvať ďalším generáciám dysfunkčné vzorce, musíme sa rozhodnúť pre vedomú prítomnosť a život bez strachu. Zbaviť sa potreby mať všetko pod kontrolou, naučiť sa byť si nablízku. Otvoriť sa láske a dôvere. V mojom vnímaní to znamená najmä prijať seba, svoje vlastnosti a pracovať s nimi tak, aby sme neubližovali sebe ani iným. Nemusíme robiť veľké veci, stačí, ak budeme šťastní. Ostatní to budú cítiť a bude im s nami jednoducho dobre. A takto by sme mali viesť aj deti. Ak ich už od prenatálneho života budeme milovať a rešpektovať, umožníme im láskyplné narodenie a splynutie s matkou, budeme napĺňať ich potreby, vyrastú z nich láskaví ľudia plní súcitu a empatie.

Za rozhovor ďakuje

Patricia Poprocká

časopis Dieťa
Foto DA Z. Bajkaiovej

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).