Črepiny z môjho zrkadla 6)

Črepina 6: Nepožičiaš? Ty lakomec!
(o tom, prečo lakomci neexistujú)

Situácia:
Dcérka sa hrá s kamarátkou. Nechce jej niečo požičať. Tak kamarátka zakročí a začne na dcérku volať, že je lakomec. Lakomá, lakomá! Dcérka nerozumie, slovo lakomec ešte nepoužívame.

Dcérka sa hrá na ihrisku. Zbadá autíčko nejakého chlapca a spýta sa ho, či si ho môže požičať. Chlapček sa zachmúri a pokrúti hlavou. Zakročí jeho tatko a hovorí mu – požičaj, veď nebuď lakomec. Potom ťa nebudú mať ostatní radi.

Tetka odvedľa vybehne za dcérkou, ktorá práve pojedá jabĺčko. Dáš aj mne? Pýta sa a dcérka pokrúti hlavou. Nateraz sa jednoducho nechce deliť. Tetka na ňu kričí, aká je lakomá…

Čo tým chcem povedať:
Si lakomec. Chamtivec. To je zlé, že nechceš požičať. Robíš zo seba zlého človeka, je to škaredé, hnusné. Nepožičiavať je predsa tabu. Nikto ťa nebude mať rád, ak nebudeš zdieľať všetko, čo práve chce niekto iný. Požičiavať je pekné a ty budeš pekná, milá, zlatá, dobrá, ak požičiaš. Všetci ťa budú mať radi. Aj neznámi ľudia.

Čo tým hovorím:
Vôbec nezáleží na dôvodoch, prečo sa práve dcérka nechce deliť. Dôležitejšie je podeliť sa, hoci ani nepozná dotyčného, ktorý od nej práve niečo žiada. Aj keď sa jej to nepáči. Aj keď práve nechce. Aj keď má obrovský hlad. Aj keď na tej hračke záleží, lebo ju maminka práve vyprala a vonia. Aj keď toto autíčko na piesku čaká, kým padne pomyselná zelená. Preruš hru, lebo na tebe nezáleží tak ako na druhých. No a čo, že tetka raz nechcela požičať porcelánového sloníka, ktorého si žiadala. No a čo, že ti rodičia veľakrát nedovolili ani poobzerať si tie zaujímavé veci. Ani tablet. Ani notebook. Ani mobil.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Lakomci neexistujú. Myslím malých lakomcov. Veľkí? Či existujú, nechám teraz na posúdenie iným. Každé dieťa má svoj závažný dôvod, prečo práve nechce požičať svoju hračku. Práve teraz. Neznamená to, že inokedy by ju nepožičalo. Ide o teraz. A my dospelí závažné dôvody nemáme? Čo myslíte? Máme. Strach. Že sa hento pokazí, tamto zašpiní. Že nám na tom záleží. Tak som dcérke začala veci požičiavať. Aj také, na ktorých mi záležalo. Vždy som jej to povedala a vysvetlila, prečo sa bojím. A poprosila, či by mohla byť opatrná. Niekedy sa jej to podarí, niekedy nie. Ale snaží sa a ja to oceňujem. A mám ju rada takú, aká je.

Možno ju tak naučím vždy vysvetliť, keď niečo nechce požičať. Alebo ju naučím požičať, ale žiadať, aby bol dotyčný opatrný. Alebo ju naučím neklásť taký dôraz na materiálne veci vôkol nás, ktoré sú na rozdiel od ľudí nahraditeľné. Neviazať sa emocionálne na obyčajné veci… A pokiaľ sú menej nahraditeľné (lebo veď nemám peniaze na druhý notebook, ani na nový tablet), tak ju naučím zhodnotiť si veci, spočítať dva a dva a prosto odmietnuť požičať. A snáď ju naučím, že nie je treba dbať na to, aby nás milovali druhí, ale v prvom rade sa musíme naučiť milovať sami seba.

_______________

(Moje meno je Žaneta. Som mamka takmer štvorročnej dcérky. Mama, prechádzajúca kompletným prerodom osobnosti. Najprv si myslela – kvôli dcérke. No zistila, že rešpektu dcérku nenaučí, pokiaľ sa nenaučí ona rešpektovať samu seba. Sama dcérka jej to neustále ukazuje a pripomína. Lenže – neviem ako vy, pre mňa je rešpekt k sebe samej jedna z najťažších vecí na svete.

Naučiť sa mať rada. Naučiť sa rešpektovať tak, aby som neobmedzovala ľudí vôkol mňa. Zamýšľali ste sa nad tým? Prišla som na to, že tá výchova mi akosi nevychádza podľa predstáv. Prečo? Svet vôkol mňa vrátane dcéry je mojím zrkadlom. Nastavuje mi zrkadlo a vraví, čo robím zle, čo dobre. Kde treba správanie vylepšiť, kde ubrať z plynu, kde naň dupnúť. A teda nie dcéru vychovávať. Ale seba. Seba napraviť. Keď sa totiž stanem tým, čím chcem byť, aby som bola spokojná, stanem sa príkladom. Vzorom. Pre dcéru. Pre manžela. Pre okolie. Pre seba. Konečne. Každý jeden článok sa teda stáva črepinou z tohto zrkadla. Chcem ho poskladať, napraviť a zalepiť. Moje rozbité zrkadlo.

Poznámka: V žiadnom prípade nechcem články titulovať ako všeobecné pravdy, správne veci alebo rady do života. Mojím cieľom je ukázať to, čo chcem naučiť seba a svoju dcéru. Sú to len subjektívne pohľady na vec a vlastné skúsenosti. Nesnažia sa byť správnymi pre každého, iba pre mňa. Každý je totiž iný, individuálny, originálny. Pre každého je správne niečo iné. Každý má iné zrkadlo… A svoj čas, kedy sa doň na seba pozrieť.)

Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každú sobotu pribúda nová časť.
Predchádzajúca časť seriálu Črepiny z môjho zrkadla:
Črepina 5: Au, ty hnusná stena! (článok o prenášaní zodpovednosti na iných)

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu. Každú stredu pribudne nová časť.