Črepina : Neplač, suseda ťa začuje
Situácia č. 1:
Dcérka plače. Pretože sa jej nechce obliekať a dlho to trvá. Vonku je chladno. A túto bundu nemá rada. Tlačí ju na zápästí. Musela sa s ňou zmieriť, pretože obľúbená bunda sa po praní suší. Babička dobehla a kričí – Neplač, suseda ťa začuje! Ujec dobehne pri podobnej situácii a kričí – To sa nehanbíš, taká veľká a toľko revu. Tetka odvedľa – Juj, ale by som ti naložila na zadok, aby si mala prečo revať.
Čo tým chceme povedať:
Prestaň revať. Okamžite. Trhá to uši. A čo si o nás pomyslia susedia. Vyrastie z teba uplakanec. Nezvládneš v živote ťažké situácie. Budeš revať za každé „hovno“. Plakanie je neprípustné!
Čo tým hovoríme:
Neplakať. Nikdy. Za nič. Schovať sa, ak cítiš bolesť. Nepožiadať o pomoc a pochopenie plaču a sĺz, pretože sa všetci na teba pozerajú, ukazujú prstom a smejú sa. Susedia ťa odsudzujú. Si slaboch, keď plačeš. Slzy sú odsúdeniahodná a neprípustná forma ventilácie.
Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Poprosiť, nech sa do situácie nemieša ten, kto plač osobne nezvláda. Ak ho vytáča, nech odíde do vedľajšej miestnosti upokojiť sa, zapchať si uši. Ak je o to záujem, plač vysvetlím. Dcérku nechám, nech si poplače. Viem, že tú bundu nemá rada. Ale verím, že pre tento jediný deň ju zvládne. Sama totiž súhlasila, že si ju napokon oblečie. A vonku na to rýchlo zabudne. Pritúlim si ju, ak dovolí, a poviem, že jej rozumiem. Tiež niektoré bundy nemám rada. Hotovo. Ani neodvediem pozornosť. Ani neposkytnem útechu (odmenu za výdrž). Či riešenie. Akceptujem jej pocity aj formu ich ventilácie.
Situácia č.2:
Plačem ja, pretože sa niečo, na čom mi záležalo, nepodarilo. Jednoducho si sadnem a poplačem si nad nezdarom a neúspechom. Mám ťažké srdce, tak ho vypustím. Lenže – strašne sa hanbím. Ak sa na mňa niekto pozrie, mám chuť ho roztrhať, pretože mám pocit, že sa mi smeje. Že ma považuje za slabocha. Nie. Ja sa považujem za slabocha. Takto by som sa ventilovať nemala. Veď ma to tak učili. Preto utečiem. Preč. Niekde do miestnosti, kde nikto nie je, aby som bola sama. Aj tak pochopenie nenájdem. A rany si musím lízať osamotená.
Čo tým chcem povedať:
Strašne sa hanbím a nechcem, aby ma dcérka videla plakať. Veď to je predsa hanba! Slabota! Emocionálna nerovnováha. Labilita.
Čo tým hovorím:
Plakanie nie je zdravé. Nie je dovolené plakať. Ak plačeš, hybaj sa schovať. Treba sa za to hanbiť. Keď plačeš, musíš byť sama, také to je hrozné.
Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Nie, nie je to hrozné. Plač je úplne normálna forma ventilácie. Zdravšia než čokoľvek iné. Ak ho utlmím, spravím svojmu organizmu zle fyzicky aj psychicky. Neskôr môže potláčanie plaču prejsť do tikov alebo agresie. K ľuďom, o ktorých som presvedčená, že na mňa ukazujú prstom a za plač ma odsudzujú. K celému svetu, pre ktorý som (podľa mňa) slabochom (a teda by zrkadlil moje presvedčenie). Takže?
Ak plačem, sadnem si a poplačem práve tam, kde sa nachádzam. Najlepšie uprostred ľudí, ktorých ľúbim a viem, že ma nechajú poplakať si. Budú pokračovať v činnosti. Alebo si sadnú vedľa mňa a spolu so mnou plač prečkajú. A ak ich to mätie, odídu do inej miestnosti, aby to nevideli. Sú to totiž začiatočníci. ? Bonus? Ukážem dcérke, že sa skutočne niet za čo hanbiť a plakať môže v kruhu tých, ktorým dôveruje. Rovno pred nimi a nie schovaná za ich chrbtami.
______________
(Moje meno je Žaneta. Som mamka takmer štvorročnej dcérky. Mama, prechádzajúca kompletným prerodom osobnosti. Najprv si myslela – kvôli dcérke. No zistila, že rešpektu dcérku nenaučí, pokiaľ sa nenaučí ona rešpektovať samu seba. Sama dcérka jej to neustále ukazuje a pripomína. Lenže – neviem ako vy, pre mňa je rešpekt k sebe samej jedna z najťažších vecí na svete.
Naučiť sa mať rada. Naučiť sa rešpektovať tak, aby som neobmedzovala ľudí vôkol mňa. Zamýšľali ste sa nad tým? Prišla som na to, že tá výchova mi akosi nevychádza podľa predstáv. Prečo? Svet vôkol mňa vrátane dcéry je mojím zrkadlom. Nastavuje mi zrkadlo a vraví, čo robím zle, čo dobre. Kde treba správanie vylepšiť, kde ubrať z plynu, kde naň dupnúť. A teda nie dcéru vychovávať. Ale seba. Seba napraviť. Keď sa totiž stanem tým, čím chcem byť, aby som bola spokojná, stanem sa príkladom. Vzorom. Pre dcéru. Pre manžela. Pre okolie. Pre seba. Konečne. Každý jeden článok sa teda stáva črepinou z tohto zrkadla. Chcem ho poskladať, napraviť a zalepiť. Moje rozbité zrkadlo.
Poznámka: V žiadnom prípade nechcem články titulovať ako všeobecné pravdy, správne veci alebo rady do života. Mojím cieľom je ukázať to, čo chcem naučiť seba a svoju dcéru. Sú to len subjektívne pohľady na vec a vlastné skúsenosti. Nesnažia sa byť správnymi pre každého, iba pre mňa. Každý je totiž iný, individuálny, originálny. Pre každého je správne niečo iné. Každý má iné zrkadlo… A svoj čas, kedy sa doň na seba pozrieť.)
Žaneta
Foto autorka
Sledujte seriál mamy Žanety. Každú sobotu pribúda nová časť.
Predchádzajúca časť seriálu Črepiny z môjho zrkadla:
Črepina 6: Nepožičiaš? Ty lakomec! (o tom, prečo lakomci neexistujú)Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu. Každú stredu pribudne nová časť.
){kind=link}