Črepiny z môjho zrkadla 10)

Črepina: Jedlo I. Zjedz ten obed, inak ti ho zjem ja

Situácia:
Dcérka je taký ako-kedy-jedák. Jeden deň zje málo, trochu ovocia. Inokedy by zjedla celú chladničku. Keď sme ešte bývali u babky, dcérka zvykla od obeda odbiehať. Tak sa babka so susedou nahnevali a začali ju strašiť – Ak nezješ obed, idem ti ho zjesť ja! Na dcérku to najskôr nemalo žiadny efekt. Veď si dajte. Postupne, keď si uvedomila, o čo tu ide, rozbehla sa nahnevaná aj trochu vystrašená k tanieru a jedlo do seba vyslovene džgala.

Čo tým chcem povedať:
Celý rad strachov. Dcérka bude jesť málo, nebude priberať. Z toho vyplynú zdravotné dôsledky. Nepravidelná strava jej poškodí. Jesť sa musí. Aj za cenu, že práve nie je hladná. Nechutí jej. Výtvor na tanieri sa jej nepáči. Má inú zábavu a nie je dosť hladná, aby ju prerušila. Nenaučí sa, že jesť sa má v určitý čas – obed medzi dvanástou a druhou, večera, dajme tomu okolo šiestej. Tak sme sa to učili. Nenaučí sa slušne stolovať a v reštaurácii nám spraví hanbu. Pokazí si žalúdok… Nevytvorí si zdravé návyky… atď.

Čo tým hovorím:
Nedôverujem jej a ani jej úsudku. Nútim ju do niečoho, čo nechce. Manipulujem (ak nezješ obed, zjem ti ho ja). Manipulácia sa pre dcérku môže stať nástrojom na budúce použitie (pre mňa vyjadruje neúctu a dešpekt.) Jedlo je dôležité. Musí jesť za každú cenu. Aj ak jej nechutí. Aj ak jej telo dáva najavo, že má dosť/toto nechce/toto nepotrebuje. Alebo že chce jesť v iný čas, než napríklad naše pracovné návyky určili  alebo sme určili my, rodičia (podľa zvyku). Učím ju nedôverovať svojmu telu. Jeho chutiam. Obmedzeniam. A nepočúvať samu seba. V tomto prípade sme ju naučili cítiť sa počas jedla v ohrození. Nedeliť sa, nedôverovať ostatným okolo seba. Napchám do seba všetko, ináč mi to uchmatnú!

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Po babkiných zákrokoch mi dcéra dlho nedovolila po sebe dojesť jedlo na tanieri. Alebo sa podeliť o jabĺčko. Tyčinku. Radšej to mám vyhodiť do koša. Nechať zhniť. Voči babke som preto zakročila. A poprosila. Dcérku som prestala nútiť, pretože si voči jedlu budovala averziu. Aj voči nám. Aj voči času, kedy sme jedli. Aj voči stolovaniu. Prestávame určovať, prikazovať, nútiť. Nechám, nech sa naje vtedy, keď potrebuje. Koľko potrebuje. Rešpektujem jej tempo, potreby – zároveň svoje, pretože v priebehu rokov sa nám časy raňajok, obeda a večere menili. Čiže som flexibilnejšia a menej ustráchaná. Nechala som dcérku, nech si vypýta, keď je hladná. Upravilo sa stolovanie (sama som musela upraviť svoje, pretože odbiehanie od stola má odpozerané od nás). A prišlo obdobie, keď konečne chce jesť všetko, čo vidí na tanieri aj u nás (hlavne zeleninu, juchú).

______________

(Moje meno je Žaneta. Som mamka takmer štvorročnej dcérky. Mama, prechádzajúca kompletným prerodom osobnosti. Najprv si myslela – kvôli dcérke. No zistila, že rešpektu dcérku nenaučí, pokiaľ sa nenaučí ona rešpektovať samu seba. Sama dcérka jej to neustále ukazuje a pripomína. Lenže – neviem ako vy, pre mňa je rešpekt k sebe samej jedna z najťažších vecí na svete.

Naučiť sa mať rada. Naučiť sa rešpektovať tak, aby som neobmedzovala ľudí vôkol mňa. Zamýšľali ste sa nad tým? Prišla som na to, že tá výchova mi akosi nevychádza podľa predstáv. Prečo? Svet vôkol mňa vrátane dcéry je mojím zrkadlom. Nastavuje mi zrkadlo a vraví, čo robím zle, čo dobre. Kde treba správanie vylepšiť, kde ubrať z plynu, kde naň dupnúť. A teda nie dcéru vychovávať. Ale seba. Seba napraviť. Keď sa totiž stanem tým, čím chcem byť, aby som bola spokojná, stanem sa príkladom. Vzorom. Pre dcéru. Pre manžela. Pre okolie. Pre seba. Konečne. Každý jeden článok sa teda stáva črepinou z tohto zrkadla. Chcem ho poskladať, napraviť a zalepiť. Moje rozbité zrkadlo.

Poznámka: V žiadnom prípade nechcem články titulovať ako všeobecné pravdy, správne veci alebo rady do života. Mojím cieľom je ukázať to, čo chcem naučiť seba a svoju dcéru. Sú to len subjektívne pohľady na vec a vlastné skúsenosti. Nesnažia sa byť správnymi pre každého, iba pre mňa. Každý je totiž iný, individuálny, originálny. Pre každého je správne niečo iné. Každý má iné zrkadlo… A svoj čas, kedy sa doň na seba pozrieť.)

Žaneta
Foto autorka

O jedle a varení v súvislosti s dcérkou píše mama Žaneta aj v Dieťati č. 10 – 11/2017 v časti nazvanej Prečo nenávidím varenie alebo prečo JE jedlo na hranie.

Sledujte seriál mamy Žanety. Každú sobotu pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Predchádzajúca časť seriálu Črepiny z môjho zrkadla:
Črepina 9: Nie, vtáčik nezomrel, len spí (o tom, ako „učiť“ dieťa vnímať smrť)

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu. Každú stredu pribudne nová časť.