Črepiny z môjho zrkadla 11)

Črepina: Jedlo II. Prečo nenávidím varenie alebo Prečo JE jedlo na hranie

Situácia:
O jedle trochu osobnejšie. Varenie mi nikdy nešlo. Preto som nevarila. Nezaujímala som sa o to a svoju nechuť som pripisovala tomu, že som osoba, ktorá do kuchyne nepatrí. Kuchynský antitalent. Odstrašujúci príklad. No keď sa mi narodila dcérka a v kuchyni som začala tráviť viac času, zistila som, že až taký antitalent nie som. Som kreatívna. Zrazu ma to baví! Veľa vecí pokazím, veľakrát prekvapím. Rada experimentujem. Tak kde bola chyba? Počas premýšľania nad týmito Črepinami sa stalo hneď niekoľko vecí.

1. Keď dcérka vbehla do kuchyne a chcela pomáhať, znervóznela som. Všetko sa vylieva, prská, vysýpa. Padne vidlička. Rozleje sa pohár. Dcérka sedela na kuchynskej linke a všetko skúšala. Vadilo mi to. Až tak, že som ju z kuchyne vyháňala. Chcem tam byť sama. Potrebujem pokoj, nech sa sústredím. Vojenský poriadok. Čisto. Presný slovosled. Do bodky splnené inštrukcie.
2. Dcérka chcela všetko ochutnať. Komplet. Keď som piekla, vylizovala nie po troškách, ale rovno si v mise namáčala tvár. A hračky! Cesto ochutnávajú aj ony (nasleduje cesta rovno do práčky aj s oblečením). Hrala sa s jedlom. Mrkva sa zrazu rozprávala s petržlenom. Mala som chuť zakričať – JEDLO NIE JE NA HRANIE!
3. Keď som už toho ochutnávania mala plné zuby, zobrala som jej jedlo z rúk a odbíjala som ju – to nechaj, to ti nebude chutiť. Nie, tamto je pálivé. Pozor, to je ľadové! Trpké! Štipľavé! Ostré!

Čo tým chcem povedať:
Nepleť sa mi pod nohy. Varenie je veľká veda, musím sa sústrediť. Je dôležité, aby sa nič nepokazilo, nevykypelo, nevylialo. Pred varením, počas varenia, po varení sa musí kuchyňa blýskať čistotou. Zavadziaš mi, vadí mi tamto, hento… V kuchyni som najradšej sama a deti tam nepatria! Jedlo nie je na hranie, iba na jedenie. Neochutnávať! Nechaj to tak, ničoho sa nedotýkaj, nepomáhaj, nesnaž sa…

Čo tým hovorím:
Jedlo aj varenie nie sú zábava. Je to nudné, strnulé nasledovanie inštrukcií. Povinnosť, ktorú si treba odbiť. Navyše ide o samostatnú činnosť. Ak je niekto v kuchyni, treba opustiť bojové pole, najlepšie utekať! Inak niečo/niekto vybuchne. Takže toto je cesta, ako dcérku vyhnať z kuchyne a odnaučiť ju pomáhať. Čo ak stratí potešenie z varenia, či dokonca záujem? Opakujem, čo som sa v mladosti naučila? Aj moja maminka bola v kuchyni nervózna. Aj ona vyžadovala disciplínu. Poriadok a čistotu. Idem v jej šľapajách. Hra a zábava sú zakázané. Vyliata voda? Katastrofa. Vysypaná múka? Koniec sveta. Padnutá vidlička? Explózia. Experiment? Hľadajte v slovníku cudzích slov. Napomínanie, reptanie, hundranie, krik, nervozita – návod ako zadupať potenciálny talent.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Lepšie pre všetkých v mojom okolí. Hlboký nádych a výdych. Upokojím sa. Môj zámer je spraviť z kuchyne miesto, kde sa stretneme a zabavíme. Aby sa z dcérky nestala moja kópia z detstva. No a čo, keď sa jedlo nepodarí. Dcérka ho raz pokazí, inokedy prekvapí. Vytrénuje si svoje schopnosti, aby nevylievala, nevysýpala, aby všetko nepadalo, nevykypelo.

Naučím ju, že chyby sa robia všade a keď ich spravíme, svet sa nezrúti. Aj kuchyňa je miesto na učenie a najlepšie je učiť sa na vlastných chybách. A keď ich môžem robiť ja, môže aj dcérka. Ak sa rozleje mlieko, načo nad ním plakať? Späť to nevrátim. Ak ho viac nieto, treba nájsť náhradné riešenie. Stačí byť kreatívna a ísť príkladom. Mimochodom, koláč sa dá jesť aj v surovom stave. Ja spred vyše dvadsiatich rokov som toho najlepším dôkazom.

__________________

(Moje meno je Žaneta. Som mamka takmer štvorročnej dcérky. Mama, prechádzajúca kompletným prerodom osobnosti. Najprv si myslela – kvôli dcérke. No zistila, že rešpektu dcérku nenaučí, pokiaľ sa nenaučí ona rešpektovať samu seba. Sama dcérka jej to neustále ukazuje a pripomína. Lenže – neviem ako vy, pre mňa je rešpekt k sebe samej jedna z najťažších vecí na svete.

Naučiť sa mať rada. Naučiť sa rešpektovať tak, aby som neobmedzovala ľudí vôkol mňa. Zamýšľali ste sa nad tým? Prišla som na to, že tá výchova mi akosi nevychádza podľa predstáv. Prečo? Svet vôkol mňa vrátane dcéry je mojím zrkadlom. Nastavuje mi zrkadlo a vraví, čo robím zle, čo dobre. Kde treba správanie vylepšiť, kde ubrať z plynu, kde naň dupnúť. A teda nie dcéru vychovávať. Ale seba. Seba napraviť. Keď sa totiž stanem tým, čím chcem byť, aby som bola spokojná, stanem sa príkladom. Vzorom. Pre dcéru. Pre manžela. Pre okolie. Pre seba. Konečne. Každý jeden článok sa teda stáva črepinou z tohto zrkadla. Chcem ho poskladať, napraviť a zalepiť. Moje rozbité zrkadlo.

Poznámka: V žiadnom prípade nechcem články titulovať ako všeobecné pravdy, správne veci alebo rady do života. Mojím cieľom je ukázať to, čo chcem naučiť seba a svoju dcéru. Sú to len subjektívne pohľady na vec a vlastné skúsenosti. Nesnažia sa byť správnymi pre každého, iba pre mňa. Každý je totiž iný, individuálny, originálny. Pre každého je správne niečo iné. Každý má iné zrkadlo… A svoj čas, kedy sa doň na seba pozrieť.)

Žaneta
Foto autorka

Táto časť  seriálu mamy Žanety vyšla aj v Dieťati č. 10 – 11/2017.

Sledujte seriál mamy Žanety. Každú sobotu pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Predchádzajúca časť seriálu Črepiny z môjho zrkadla:
Jedlo I. Zjedz ten obed, inak ti ho zjem ja

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.