Možno aj vy poznáte ten pocit, o ktorý by som sa s vami dnes rada podelila. Možno aj vám pripadla v rodine úloha rodinného dokumentaristu významných i tých menej dôležitých udalostí, ktoré predsa treba mať zaznamenané na videu či dôkladne nafotené.
A tak, kým si vaši blízki užívajú naplno chvíle rodinných stretnutí, dovoleniek, potuliek s deťmi – skrátka, tie jedinečné momenty, ktoré nemožno vrátiť späť, tak vy ich pozorujete cez hľadáčik fotoaparátu či sa ich snažíte zachytiť prostredníctvom kamery alebo jednostaj poskakujete okolo detí i ostatných členov rodiny s nastraženým mobilom, na ktorý cvakáte o stošesť všetko, čo sa deje. Ste síce s rodinou a zároveň nie ste. Čosi podstatné sa vám stráca a možno si to ani neuvedomujete. Neraz ma tento pocit premkol najmä vtedy, keď bolo treba zachytiť na kameru vzácne sekundy, keď sa dole vodou na kajaku hnal môj syn v pretekoch doma či v zahraničí. Aby sme mali všetko riadne zdokumentované a mohli sme sa o nevšedné zážitky podeliť s rodinou. Spravila som to rada pre spomienku na okamihy, ktoré sa už nevrátia. No nikdy som si s kamerou v ruke riadne neužila tie chvíle, keď sa spoza zákruty vynorilo moje dieťa pádlujúce ako o život, za moment prefrčalo okolo mňa, aby v napínavom finiši preťalo fotobunku za hluku skandujúcich trénerov, kolegov – vodákov, rodiny i divákov. Ak ste niekedy zaznamenávali ako amatéri na kameru pomerne rýchlo sa k vám približujúci objekt, ktorý ste mali zachytiť v dobrom priblížení v diaľke, následne pri vás i vzďaľujúci sa, tak iste dobre viete, že to vyžaduje riadnu dávku sústredenia. Nevďačnú úlohu dokumentaristu pri nakrúcaní videí, ktoré niekedy poslúžili nielen ako spomienka pre rodinu, ale aj našim mladým pretekárom ako dôkaz toho, kde spravili na trati chyby, aby sa v ďalšom kole mohli zlepšiť, by som s radosťou vymenila za napínavý beh po brehu rieky, keď si rodičia išli pľúca vykričať, aby svojím hop-hop-hop vohnali ich ratolesť o pár sekúnd skôr do cieľovej rovinky. To najvzácnejšie, čo v živote máme, sa nedá zachytiť na videu. Je to náš vnútorný pocit z jedinečnej prchavej atmosféry presiaknutej emóciami. Nenechajme sa oň okradnúť neustálym pobehovaním s kamerou, foťákom či mobilom, len aby sme mali rodinnú databázu čo najplnšiu a aby sme denne mohli popridávať čo najviac úžasných záberov na facebook. Neviem, či mám pravdu, nenárokujem si na ňu. Ale zdá sa mi, že naše dieťa je najmä stredobodom nášho vesmíru a ostatných až tak veľmi nezaujíma, čo práve dnes papalo, ako spinkalo, kakalo, hralo sa, či prišlo do cieľa prvé alebo posledné. Nie je potrebné mať všetko zdokumentované a už vôbec nie na facebooku. Oveľa dôležitejšie je napĺňať si databázu v srdci, prežiť naplno s našimi deťmi jedinečné i tie najvšednejšie chvíle, aby sme im našou sústredenou pozornosťou ukázali, že ony sú stredobodom nášho vesmíru. Ony a nie facebook, ktorý tu dnes je a zajtra byť nemusí. Ktovie, čo ho vystrieda a kde skončia vaše spomienky…
Menej je niekedy viac. Iste je veľmi fajn, ak máme zdokumentované naše spomienky aj na fotografiách či videách. Vidíme na nich rásť náš partnerský vzťah, rodiť sa naše deti i to, ako rastú. Dajme si však záležať na tom, aby nás honba za zachytením spomienok nepohltila. Ani si to neuvedomujeme, ako sa nevdojak stávame otrokmi moderných technológií. Skúsme im nepodľahnúť a oslávme napríklad, milé mamky, náš Deň matiek tak, že necháme doma všetky mobily, foťáky a videá a budeme si užívať s rodinou každú chvíľu bez toho, aby sme lovili jedinečné okamihy kamerou. Všetky ich budeme mať v tej najlepšej databáze ukrytej v srdci. Navždy.
Renáta Krausová
Dieťa 5/2016
Foto Shutterstock.com
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok