Črepiny z môjho zrkadla 15)

Hnev III. Čo nepekné som sa o sebe dozvedela

Situácia:
Dcérke sa práve nedarí. Stavia si vežu z drevených „tehál“. Do nej vkladá malé hračky. Keď jej veža padá už po tretíkrát, okrem kriku, vreskotu, hádzania hračiek a hnevu pribehne ku mne, nakričí na mňa a udrie ma do nohy. Potom sa vráti na miesto a pokračuje v hre (záleží od mojej reakcie).

Čo tým chce povedať:
Pozri, hnevám sa. Vidíš? Vidíš, aké je to silné? Ty za to môžeš!

Čo tým hovorí:
Pozri sa na seba, maminka. Len opakujem, učím sa od teba.

Čo som sa z toho o sebe dozvedela:
Podobných situácií sme zažili s dcérkou mnoho. Keď sa hnevala, či jej niekto ublížil (cudzí človek, známy), niečo sa jej nepáčilo, trpela – vždy dobehla ku mne a udrela ma. Nechápala som, čo to znamená a snažila som sa to tými najrôznejšími spôsobmi odraziť. Nič nezabralo. Až na jedno – posledné, k čomu som sa odhodlala. Obrátiť sa k sebe. Do svojho vnútra. To pomohlo. A poviem vám, bola to najhoršia cesta môjho života. Pozrieť sa do tváre tomu, kto som.

Som klbko nervov. Neurotička, netrpezlivá, tvrdohlavá, hašterivá ženská, ktorá si myslela, že má vždy pravdu a vie, čo je správne. Za to som sa bila do krvi, hádala s najbližšími, ubližovala milovaným. Len aby som dokázala, že ja mám pravdu, že som to ja, kto v skutočnosti VIE. Kričala som, hnevala sa dlho predlho. Hnev ma zožieral a keďže zaň, samozrejme, mohli všetci ostatní, držal sa ma ako kliešť. To ostatní boli na vine, ostatní niesli zodpovednosť za to, že som sa hnevala. Navyše to všetko robia určite naschvál. Chýbala mi pokora. Túto facku mi vlepila dcérka.

Bola som totiž v tomto stave so sebou aj svojím životom nespokojná. A zlosť, frustráciu som si vybíjala na ostatných. Mojom mužovi, sestre, rodičoch… Na najbližších, lebo som bola presvedčená, že ma nikdy neopustia. Omyl. Takto som im kazila náladu, hnevala ich. Udierala slovami. Keď som sa hnevala, bolo mi ublížené, niečo sa mi nepáčilo, trpela som – vždy som dobehla k ostatným a udrela ich – slovom, krikom. Doslova som pľuvala sliny hnevu. A keď sa na niekom zachytili, nakazili ho, ničili, upokojila som sa, spokojná, že je hnev preč. Lenže – to ja som problém. Nie ostatní. Pokiaľ si samu seba nevyriešim, môžem v tomto nespokojnom živote pokračovať donekonečna, dokiaľ nerozhryziem ako besný pes všetko, na čom mi v živote záležalo. Kým som toto nepochopila, nepochopila som seba a ergo ani svoju dcérku. A čuduj sa svete, rán dostávam menej – podľa toho, akým spôsobom si riešim vlastné problémy a neurózy.

Dodatok: Moje strachy a problémy mi zrkadlí nielen dcérka, ale prekvapujúco aj obe babičky. Ságy so svokrami a vlastnými rodičmi sú pravdivé ako číre zrkadlá. Ukazujú, čoho sa najviac bojíme, čomu sa chceme vyhnúť, čo nepovažujeme za správne. To ale neznamená, že to mám obchádzať a zatvárať pred tým oči. Znamená to, že sa tomu mám jednoducho poriadne prizrieť, prijať to, lebo každá minca má dve strany. A znakom zmierenia bude, keď ma to prestane trápiť. Zatiaľ trápi. 🙂 Takže strach, moja temná tvár, vitaj! Poďme spolu „zrieť“…

__________________

(Moje meno je Žaneta. Som mamka takmer štvorročnej dcérky. Mama, prechádzajúca kompletným prerodom osobnosti. Najprv si myslela – kvôli dcérke. No zistila, že rešpektu dcérku nenaučí, pokiaľ sa nenaučí ona rešpektovať samu seba. Sama dcérka jej to neustále ukazuje a pripomína. Lenže – neviem ako vy, pre mňa je rešpekt k sebe samej jedna z najťažších vecí na svete.

Naučiť sa mať rada. Naučiť sa rešpektovať tak, aby som neobmedzovala ľudí vôkol mňa. Zamýšľali ste sa nad tým? Prišla som na to, že tá výchova mi akosi nevychádza podľa predstáv. Prečo? Svet vôkol mňa vrátane dcéry je mojím zrkadlom. Nastavuje mi zrkadlo a vraví, čo robím zle, čo dobre. Kde treba správanie vylepšiť, kde ubrať z plynu, kde naň dupnúť. A teda nie dcéru vychovávať. Ale seba. Seba napraviť. Keď sa totiž stanem tým, čím chcem byť, aby som bola spokojná, stanem sa príkladom. Vzorom. Pre dcéru. Pre manžela. Pre okolie. Pre seba. Konečne. Každý jeden článok sa teda stáva črepinou z tohto zrkadla. Chcem ho poskladať, napraviť a zalepiť. Moje rozbité zrkadlo.

Poznámka: V žiadnom prípade nechcem články titulovať ako všeobecné pravdy, správne veci alebo rady do života. Mojím cieľom je ukázať to, čo chcem naučiť seba a svoju dcéru. Sú to len subjektívne pohľady na vec a vlastné skúsenosti. Nesnažia sa byť správnymi pre každého, iba pre mňa. Každý je totiž iný, individuálny, originálny. Pre každého je správne niečo iné. Každý má iné zrkadlo… A svoj čas, kedy sa doň na seba pozrieť.)

Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Predchádzajúca časť seriálu Črepiny z môjho zrkadla 14):
Hnev II.  Maminka plače kvôli tebe!

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.