Črepiny z môjho zrkadla 21)

Hľadá sa vďačnosť. Zn.: Neverbálna

Situácia:
Dcérka na stoličke, niekto zaklope na dvere, babka uteká otvoriť. Susedka so svojou návštevou. Priniesla koláčik. Dcérka sa doňho pustí, na susedku sa usmeje, povie len: „Jéj!“ Babka pristúpi k dcérke a bez meškania vraví: „No, čo som to nepočula? Ďakujem. Čo to povieme? Ďa-ku-jém.“ Cítiť, že babka znervóznela. Očakáva, že dcérka to vysloví. Ak nie, vytiahne to z nej. Návšteva to musí počuť. Zaslúži si.

Čo tým chcem povedať:
Je slušné poďakovať sa. Vyžaduje sa, aby sme vďačnosť vyjadrili verbálne.

Čo tým hovorím:
Neberie sa ohľad na to, ako dávame vďačnosť najavo, poďakovať treba tak či tak slovne. Aj keď vďačnosť necítime.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Keď tu máme Vianoce, načnime tému vďačnosť. Deti učíme odmalička poďakovať. Niečo dostaneš, musíš sa poďakovať. Nevadí, že deti prejavujú vďačnosť neverbálnym spôsobom. Na slovný prejav sa kladie veľký dôraz. Neverbálny sa do úvahy neberie. Slovo „ďakujem“ sa tak stáva naučenou frázou. Ako – poďakuj na povel.

Čo tak dcérku učím? Že vďačnosti uverím, až keď sa pretaví do slova? Keď vďačnosť vyslovím, až vtedy sa stane skutočnosťou? Čo ak dcérka nechce to, čo dostala. Aj tak musí poďakovať? Čo tak to vrátiť a nepoďakovať. Hrozné?

Vráťme sa k babke a susedke. Babku viedol k napomenutiu strach:
a) Z dcérky nevyrastie slušný človek, ak nepoďakuje.
b) Susedku nepotešíme. Ale sa urazí. Ak nepoďakujeme.
c) Susedka si pomyslí, že babka neučí vnučku slušnosti. Zlá babka!
d) Babka vyjadrila dcérke nedôveru, že sa sama poďakuje. „Jéj“, úsmev a mľaskanie – to sa neráta.
e) Strach, že babka sama necíti vďačnosť. Treba to napraviť verbalizovaním.
f) Možno iný strach, o ktorom neviem…

Skúsim sa na to pozrieť z mojej strany. Ak by ma niekto napomínal, aby som poďakovala, dráždilo by ma to. Dotyčný mi neverí. Zasahuje do mojich prejavov vďaky. Ak by napomínanie pokračovalo, pokúsila by som sa v sebaobrane vyhýbať prejavom lásky cudzích ľudí, za ktorú by sa vďačnosť požadovala. Čiže by som sa vyhla situácii, ktorá by inak viedla k napomenutiu.

Nejde pritom len o „ďakujem“. Aj „prosím“, „prepáč“ či „dobrý deň“. Nemali by to byť povely.

Vedie ma to k dvom typom otázok:

1. Máme strach z toho, že sme zabudli cítiť vďačnosť? Považujeme veci za samozrejmosť? Vieme, za čo máme byť vďační? Ide o dobrý pocit. Odráža radosť, sympatie, lásku.
2. Máme strach z neverbálnych prejavov vďačnosti a lásky kvôli tomu, že nás môžu prezrádzať? Tak sa k nim stávame slepými a uprednostňujeme verbalizovanie pocitov (vyslovené slová), a to bez ohľadu na to, či ich cítime (stačí, že sa pre danú situáciu vyžadujú). Je slovo „vďačnosť“ bezpečnejšia skutočnosť než pravý, autentický pocit?

Napokon nás naše deti aj tak napodobnia. Preto: zakážme si (aspoň na čas) slovo „ďakujem“ a miesto neho vyjadrime vďačnosť akýmkoľvek iným spôsobom. Objatím. Bozkami. Darmi zo srdca. Stretnutím. Úsmevom. Komunikáciou. Radosťou….

Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.