(Ne)správne? Neprechádzaj na červenú!

Črepiny z môjho zrkadla 28)

Situácia:
Spomeňme situáciu, keď rodič jednoducho musí zasiahnuť bez ohľadu na polemiky o správnosti. Pretože vlastná skúsenosť by znamenala ohrozenie svojho a cudzieho života. To, že sa neprechádza na červenú, nie je ani subjektívny názor, ani uhol pohľadu. Je to všeobecne akceptované pravidlo, nutnosť, spoločnosťou uznaná a uznávaná konvencia. Cyklista ide po pravej strane cesty, cez cestu prechádzame po prechode pre chodcov, v aute si zapíname bezpečnostný pás… A podobne.

Čo tým chcem povedať a hovorím:
Ak chceš žiť v spoločnosti, ktorá tieto konvencie uznáva, musíš ich akceptovať. Nielen to, ide o situácie ohrozujúce život. Tieto obmedzenia vlastnej skúsenosti treba prijať, zvedavosť musí ostať neukojená. Skúsenosti iných stoja nad nami a dieťaťom ako imperatív.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Ak chcem žiť v spoločnosti iných ľudí, musím svoju slobodu obmedziť. Tá končí tam, kde začína sloboda druhých. Tento výrok poznáme už zo školy. Pravidlá cestnej premávky sú platné pre všetkých, kto sa jej chce účastniť. Takže na červenú neprejdem, pretože by som inak ohrozila svoj život a život iných, mohla by som spôsobiť dopravnú nehodu či život ohrozujúcu situáciu.

Predsa len je rozdiel v tom, ako dcérke pravidlo vysvetlím. Vymyslel ho človek – chcel, aby cestná premávka plynula hladko. Aby jej účastníci boli spokojní a v bezpečí. Teda aby ňou dennodenne prechádzali s úsmevom (relatívne) a uľahčovala im život. Zjednodušene – akékoľvek pravidlá vznikajú preto, aby sme zachovali mier, priateľstvo a harmóniu v spoločnosti, v ktorej žijeme. Každý z nás má (mal by mať) záujem pravidlá dodržiavať, aby členovia spoločnosti boli šťastní (opäť relatívne). Nechceme predsa nikomu ublížiť, vrátane seba.

Takže je iné povedať dcérke – „Nie, na červenú sa neprechádza!“ alebo – „Na červenú nechcem prejsť, pretože sme si my, ľudia vytvorili také pravidlo o červenej a zelenej, ktoré chráni tých v aute aj tých mimo auta. Šofér v aute uvidí červenú a vie, že musí nechať prejsť chodcov, trpezlivo čakať. Keď mu padne zelená, povie si – v poriadku, teraz mám prednosť ja, môžem ísť a nebáť sa, že niekoho zraním. Počkajú chodci. Rešpektujúco zdieľam toto pravidlo s ostatnými ľuďmi, pretože mi na nich záleží. Na živote záleží.“ (Príliš ideálne? Tak pridám, že niektorí šoféri a chodci sú nervózni, keďže sa stále ponáhľajú. Aby vypustili paru, kričia, hnevajú sa a nadávajú. Ako deti…)

Napokon viac ako o pravidlo ide o záujem dodržiavať ho. Nie? A ten nevyvoláme príkazom či zákazom. Najmä ak sa naše deti dennodenne stretávajú s ich porušovaním – či už v priamom prenose, alebo na obrazovkách televízorov (doma alebo na návštevách).

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.