Môže sa stať, že potlačenie negatívnych emócií povedie k civilizačným chorobám 6)

Dnes si rozoberieme jednu zaužívanú myšlienku. Naučenú a podliehajúcu stereotypu. Riadili sa tým v minulosti a medzi mnohými rodičmi tento názor panuje doteraz. Myšlienka, že negatívne emócie, ktoré dieťa prežíva, sú zlé a musia byť okamžite vymazané z jeho repertoáru.

Nedávno som bola svedkom jednej situácie. Pre oko nezainteresovaného pozorovateľa celkom neškodná a normálna. Malé batoľa bolo u svojich starých rodičov. Prišla sa naň pozrieť aj teta, sesternica, ujo… Dieťa z toľkého počtu nových tvárí dostalo strach. Všetci naň naraz hovorili, chytali ho za ruky, nôžky, poškrabkali mu bruško. A dieťa sa rozplakalo. Reakcia okolia? Starý otec s pokrútením hlavy dôrazne bábätko poučil, že u nich doma sa rozhodne neplače.

Táto reakcia je u mnohých automatická. Keď sa dieťa akéhokoľvek veku rozplače alebo nahnevá, pretože mu napriklad nepasuje kúsok puzzle do obrázka, máme tendenciu utlmiť túto prirodzenú reakciu. Napríklad slovami – Nerev, inak ti dám na zadok, aby si mal prečo revať! Spoznávate sa v tom?

Nie sú to iba reakcie takéhoto typu. Ďalšou z často používaných je rozptyľovanie. Vysvetlime si to na nasledujúcej situácií. Dieťa sa rozplače. Rodič, starý rodič alebo ktokoľvek, kto ho stráži, ukáže dieťaťu hračku, obrázok, začne mu prezentovať množstvo podnetov, až dokým neprestane slziť. Čo sa práve stalo? Dieťa utlmí v sebe smútok, sklamanie, hnev – akúkoľvek negatívnu emóciu. Niekde vo vnútri ju zadupe a tým je negatívna emócia nevyventilovaná, zostáva v tele a pôsobí na detské telíčko priam toxicky.

Majme na pamäti, že deti sa musia s emóciami naučiť pracovať. Či je to radosť alebo sklamanie, deti ich vyjadrujú úplne otvorene a slobodne. Emócie z nich vytrysknú a nepodiehajú žiadnemu filtru, ako to býva u nás dospelých. Ako rastú, učia sa od okolia, najmä od rodičov, akým spôsobom je žiaduce emócie vyjadrovať.

Musíme myslieť na to, že každé dieťa je individuálne. Niektoré je asertívne a púšťa sa do polemiky s ostatnými, iné je citlivé. Ako to už v spoločnosti býva, väčšinou sa priemer považuje za ten správny a adekvátny. Rovnako to platí aj pri emóciách. Priveľká melanchólia alebo nadmerná radosť sa pokladá za nežiaducu. Čo v takomto prípade robí väčšina rodičov? Citlivého sa snaží zoceliť a asertívneho prinútiť k jemnosti a súcitu. Aby boli deti „normálne“ a nevytŕčali z davu, z tej masy väčšinových ľudí. Skrátka sa snažia tlmiť emóciu, ktorá sa prejavuje viac, ako je normálne. A negatívne emócie by najradšej vymazali všetky do jednej. Ale je to pre deti vhodné?

Pre dospelých je nežiaduce, ak dieťa plače, hnevá sa, dáva najavo sklamanie. Áno, deti prežívajú emócie intenzívne. A my máme tendenciu postarať sa o to, aby tieto pocity rýchlo odozneli. Spýtajme sa samých seba, prečo chceme utlmiť v dieťati prežitie si negatívnych pocitov? Prečo ho radšej rozptýlime hračkami, nakričíme naň, nech prestane fňukať, nech sa prestane hnevať?

Pravdou zostáva, že dieťa sa vyjadrovaním emócií zároveň učí s nimi pracovať. Ak mu odmalička ukazujeme, že je nesprávne prežiť si naplno emóciu (akúkoľvek), dieťa sa nenaučí ju odventilovať, prežiť a v konečnom dôsledku spracovať. V prípade negatívnych emócií to platí dvojnásobne. Tlmením ich prejavov u dieťaťa dosiahneme jedinú reakciu a síce zapudenie emócií. Dieťa ich v sebe potlačí, pretože dávame jasne najavo, že vyjadrenie jeho pocitov je nežiaduce a neadekvátne. Z dieťaťa vyrastie osoba, ktorá po dlhé roky držala negatívne emócie v sebe nevyventilované. Začne študovať, chodiť do práce – stres a povinnosti sa nahromadia a osoba sa zrazu nervove zrúti. Začne piť, kričať na partnera, trpieť nespavosťou a skončí u lekára s problémami s trávením, srdcom alebo migrénami.

Toto je iba jeden z variantov, čo všetko môžu spôsobiť utlmené emócie a neschopnosť spracovať ich správnym spôsobom. Ale koniec je rovnaký – civilizačné choroby, neschopnosť vyjadriť svoje pocity a zdravo s nimi pracovať.

Čo môžete ako rodič pre svoju ratolesť urobiť? V prvom rade neučte dieťa tlmiť jeho prirodzenú reakciu na dianie. Ako sme spomenuli, každé dieťa je individuálne. Preto pristupujte ku každému z vašich drobcov individuálne. Asertívne, veľmi živé a hádavé dieťa prihláste do športového alebo debatného krúžku, chodievajte s ním do prírody a ono sa postupom času môže naučiť práve športom tieto negatívne emócie vybíjať. Citlivému dieťaťu, naopak, ukážte umenie – nech namaľuje, čo prežíva, prihláste ho do hudobného alebo literárneho krúžku a naučí sa vyjadriť práve umeleckou formou.

Všetko toto môže dieťaťu veľmi pomôcť spracovať negativitu v tele. Prostredníctvom niečoho – aktivity alebo záujmu – dá všetku nazbieranú toxicitu z každodenného života von, a to je určite zdravšie, ako všetko v sebe utlmiť a čakať, kým telo zareaguje nejakým druhom choroby.

Mgr. Mária Hanúsková
Foto Shutterstock.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).