(Ne)správne? Čo sa deje, keď nástojíme na „režime“.

Črepiny z môjho zrkadla 35)

Situácia:
Keď sa mi narodila dcérka, známi, ľudia v okolí, dokonca knihy o rodičovstve odporúčali, aby som nastolila doma „režim“ a dcérku naň naučila. Pretože dieťa potrebuje režim. Dáva mu istotu. Učí ho prispôsobiť sa, kedy má jesť, spať, hrať sa, umývať. Všetko pôjde ako hodinky. Tak som to skúsila.

Čo tým chcem povedať:
Doma má panovať režim. Idú podľa neho rodičia, ide podľa neho dieťa. Deň je ako hodinky, v stanovenú hodinu sa bude robiť toto, toto a tamto. Deň je prehľadnejší, dá dieťaťu istotu, pocit bezpečia, pretože vie, kedy sa bude čo konať.

Čo tým hovorím:
Haló, kam sa podela spontánnosť a flexibilita?

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Toto nie je článok, ktorým by som sa chcela stavať proti režimom. Proti časovým plánom – krátkodobé či dlhodobé plánovanie by mi „dalo na frak“. Ekonómovia vedia svoje, marketéri detto. Majitelia firiem na tom stavajú bohatstvo, rodičia zase pohodlnosť a pokoj v rodine. Rovnako ak niekto ide podľa režimu, neznamená to, že je neflexibilný či nespontánny. Navyše rodičia režim menia – prispôsobujú ho potrebám dieťaťa, meniacim sa podľa veku.

Ide skôr o to, že režim, časový plán a z nich plynúca istota ukolísava ľudí na spánok ako hojdačka. Režim má tendenciu vytvárať návyky, pocit pohodlia, istotu, bezpečie, pretože všetko ide ako hodinky a opakuje sa. Ukolísava nás do komfortnej zóny, z ktorej sa potom ťažko dostávame von, keď prídu nečakané, ale hlavne väčšie zmeny. Oveľa ťažšie sa nám zo zóny vystupuje a reaguje na zmeny, oveľa ťažšie sa nám, zvyknutým na presnosť, striktnosť, plynulosť a pravidelnosť, prispôsobuje meniacemu sa prostrediu a svetu. Vytvára to v nás stres, stúpa adrenalín, strach nás núti brániť sa a trvať na zaužívanom, na vychodených koľajach. Na tom, čo sme dlhé roky poznali. A tak sa nám to zapáči, že miesto reagovania na zmeny strkáme hlavy do piesku.

Bojíme sa nových vecí, bojíme sa inakosti, bojíme sa veľkých zmien na úrovni rodiny, spoločnosti, štátu či svetadielu. No zmeny sú nevyhnutné. Ony tvoria plynutie. Stagnovanie život brzdí.

Najlepšie to môžem vidieť na sebe. Kde môžem, tam by som mala najradšej režim. No dcérka ma od narodenia učí, aké nádherné to je, keď sa stále dejú nečakané veci. Ona ich vytvára. A učí ma, ako na ne reagovať – jednoducho ich víta a učí sa z nich. Prispôsobuje sa im, čerpá z nich to dobré, učí sa na zlom, hoci to ako zlé nevníma. Pre ňu je dobré aj to zlé.

Pre mňa to je vojna, pretože tak vnímam každodenné pretĺkanie sa životom. Aspoň donedávna to tak bolo. Pre dcérku je to radosť, život, dobrodružstvo. Keď ju chcem naučiť na režim, nútim ju stagnovať, ísť proti sebe, proti potrebám, túžbam, ísť proti jej vnútornému poriadku – ktorý, hoci v neporiadku, je úplne v poriadku. ? Pre ňu sa všetko deje správne. Je správne, keď maminka potrebuje režim. Nie je však správne, keď ho chce vnútiť dcérke či hocikomu inému.

Nechcem tým brojiť proti režimom. Ak ho niekto potrebuje, má ho mať. Pre mňa však je stanovovať režim dcérke ako nútiť život prispôsobiť sa mojim, často umelo vytvoreným a teda falošným potrebám, namiesto aby som sa ja prispôsobila voľne plynúcemu životu. Alebo ešte inak – ako vytvoriť režim, aby jeho súčasťou boli zmeny? Ako sa neukolísať na spánok, aby nám prebudenie do života v čase veľkých zmien nespôsobilo paniku, šok a odmietnutie reality?

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.