(Ne)správne? Ty si hlúpy = ja som hlúpa (2. časť)

Črepiny z môjho zrkadla 38)

Situácia:
Skúsme niečo iné. Veziem sa s dcérkou na bicykli, prechádzame cez dedinu, zrazu dcérka zbadá neznámu babku, vracajúcu sa z kostola. Zvýskne, vyplazí jazyk a ešte aj vydá nepríjemný zvuk. Mám chuť ju vyhrešiť a povedať – toto správanie je neprijateľné, moja milá! To sa nerobí, veď babička si teraz povie, čo za nevychované dievčisko si a určite to má od matky…

Čo tým chcem povedať:
Toto správanie je neprijateľné. To sa nepatrí, takto sa správať k starším ľuďom… k hocikomu.

Čo tým hovorím:
Naša babka sa takto so mnou hrá. Je to smiešne, zbožňujem ju za to. A rozosmeje ma. Prečo nemôžem rozosmiať aj tamtú babku? Veď sa mi páči.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Presne tak. Dcérka opakuje to, čo sa naučila od babky (teraz sa na našu babičku nevyhováram, no jednanie dcérky s cudzou babkou ma prekvapilo). Všetky deti len opakujú, čo sa od nás naučia. Ony totiž nerozmýšľajú nad vhodnosťou situácie, nad tým, že tamtá babička je cudzí človek, nad otázkami výchovy, že k starším ľuďom sa máme správať úctivo, či čo to vlastne úctivé správanie znamená. Už vôbec nie, čo si o nás – dcérke aj maminke – pomyslia. Deti ani nečakajú, že by si o nich niekto niečo zlé pomyslel. Ak ich to sami nenaučíme (ak si stále myslím, že dcérka robí zle naschvál, postupne nadobudne ten istý dojem aj ona o mne a neskôr o ostatných).

Smutné je, že veľakrát považujeme správanie človeka v tom ktorom momente za niečo, čo ho definuje. Jeho osobnosť, povahové črty, charakter. Miesto toho, aby sme sa prizreli na to, prečo sa práve správal tak, ako sa správal, čo ho k tomu viedlo, ho odsúdime. Dcérka vyplazuje jazyk, je nevychovaná. Jej správanie je neprijateľné, ona je neprijateľná (neprijímame ju). Teraz sa zlostíš, si zlostný človek. Blázniš sa, si bláznivý človek. Teraz si vybuchla, si neurotička. Hoci ide o milú, zábavnú a bystrú osôbku s dobrým postrehom a vnímavým videním. To, že sa v škole niekto nudí a nezáleží mu na známkach, ale majstrovaní doma v garáži, z neho zrazu spraví päťkára, lenivého, nesnaživého a neschopného žiaka (doma pritom v šiestich rokoch opravil tatkovi auto!).

Ak sa naučíme takto hodnotiť naše deti, naučíme ich to robiť rovnako. Hodnotiť sa navzájom, posudzovať – a teda miesto skutočných priateľstiev budovať povrchné vzťahy. A čo je horšie, naučíme ich neprijímať sa také, aké sú, veď ich správanie označíme za neprijateľné.

ZÁVER č. 2: Za každou snahou, pokusom o nápravu vlastného dieťaťa stojí len naša snaha zmeniť dôsledok miesto príčiny. Ak rozbíjame naše zrkadlá, bojujeme proti sebe. Miesto, aby sme sa prijali. Ak pochybujem o svojom dieťati (jeho povahovej črte, stupni vývoja, fáze, vlastnosti, s ktorou práve koketuje), pochybujem o sebe, svojich stupňoch vývoja, fázach, v akých sa nachádzam, vlastnostiach, povahovej črte… O svojej neúplnosti, pretože tak sa vnímam. Ak mi teraz chcete namietať, že pochybovať je zdravé – súhlasím. To neznamená, že si budem všetko vyčítať, proti sebe bojovať, zhadzovať sa, ľutovať – teda neakceptovať sa. Miesto sebalásky budovať sebanenávisť. Ak som nespokojná so svojou nedokonalosťou, zmeniť ju (nespokojnosť aj nedokonalosť) môžem, až keď ju akceptujem. Je mojou súčasťou, som ňou, žijem ňou. Ak som spokojná, zrazu prestane byť svet počnúc mojím dieťaťom zahalený hmlou a mrakmi (vo vojne). Pretože tie sú dielom štetca, ktorý držím vo vlastnej ruke.

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.