Alžbetka o pochvalách: Je to bludisko

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 39)

Milá maminka! Čo ti toto hovorí? – Ty si ale šikovná! Vieš si vyzliecť nohavice! Sama sa obuť! Pekne si spapkala obed. Výborne, také veľké ústa si otvorila zubárke… Fíha, ty vieš napísať písmenko! To je nádherné jazierko, maľuješ krajšie ako ja! No tatko taký kotrmelec nevie spraviť. To ani ja nedokážem. Veď ty sa už vieš sama umyť!… Uhádla si? Sú to pochvaly. Ty ich tak voláš. Niektoré sú fajn a cítim sa pri nich dobre, pri iných zle. Prezradím ti, prečo.

Jasné, že sa teším, keď sa ti môj obrázok páči. Hlavne, keď som ho kreslila pre teba. Alebo sa tešíš so mnou, že sa mi kotrmelec podaril. Prekvapí nás to, lebo to po toľkých pokusoch konečne dokážem. Je to radosť a ja sa teším skoro stále, lebo to mám všetko rada. Lenže chválenie nie je len chválenie. Vie byť pekné, no inokedy nepríjemné. Počúvaj:

1. Čo je to výnimočný? Keď ma pochváliš, páči sa ti, čo som spravila. To je v poriadku. Dodáš, že je to pre teba výnimočné, krásne a úžasné. Všímaš si ma viac ako inokedy, aj ostatní – tatko, babka, dedko… Cítim sa, ako keby som spravila niečo veľké, hoci kotrmelec, obrázok či zaviazané šnúrky vidím ako niečo obyčajné. Dokáže to Miško, Julka aj ty. Ak sa mi to nepodarí, budete si ma všímať ďalej? Musím robiť veci tak, aby boli výnimočné? Doteraz som si sama vyberala, na čo sa sústrediť. Cítiš ten tlak?

Ja viem, že som pre teba výnimočná, maminka. Ale hoci som taká pre teba aj pre seba, nikdy nebudem viac výnimočná ako ostatní. Tí sú rovnako výnimoční. A keďže sme takí všetci, nie je taký nikto. Aj tak to je vymyslené slovo. A ty si ho (aj iné) použila, aby si mi povedala, ako veľmi ma ľúbiš. Mne však stačí povedať, že ma ľúbiš, netreba toľko chváliť. Nestojím nad ostatnými. Stojím pri nich. Spolu v jednom rade. Pretože nás ľúbia, pretože sa ľúbime.

2. Pochvala je bludisko. Niekedy mám pocit, že chválenie používate, aby ste mi skryto, tajne povedali, že už mi nechcete pomáhať, keď si zaviažem šnúrky sama. Odteraz si ich musím viazať len ja, inak ma nepochválite. Inak prestanem byť výnimočná. Na to, aby ste ma ľúbili. Pre mňa to ale nie je pomoc, ktorú potrebujem, ale pri ktorej sa dotýkame. Si so mnou, dívaš sa na mňa a ja sa cítim dobre. Viem, ty len chceš, aby som sa sama vyzliekala, obliekala, umývala si zuby, kreslila – robila to sama. Nepovieš to, len chváliš. Pre mňa je to ako bludisko.

Keď takú chválu povieš ty alebo ostatní, nie vždy sa mi to páči. A tak spravím to, čo nemáš rada – odmietnem sa sama obliecť. Alebo namaľovať pekný obrázok. Sama sa kŕmiť. Mám strach, čo sa deje, že tam zrazu nechceš byť so mnou. Že som sa sama nerozhodla, ale na mňa chválou tlačíš. Nechváľme sa tak. Radšej si to vysvetlime, navrhnime dačo, aby sme boli spokojné a hotovo. Keď mi povieš, čo si myslíš, aj ja ti to tak budem hovoriť… Alebo si predstav, že začnem robiť veci (maľovať, pomáhať, upratovať) kvôli pochvale a nie kvôli veciam samotným! Kvôli radosti z nich. Bez pochvaly ich potom ani spraviť nebudem chcieť!

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 38)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla.