(Ne)správne? Múdrejší ustúpi

Črepiny z môjho zrkadla 40)

Situácia č.2:
Súrodenci sa hádajú o hračku (rozprávku, bicykel…). Rodičia (starí rodičia, tety, pani učiteľka…) zasiahnu: veď tvoj braček/sestrička je ešte malý/á, nerozumejú tomu, sú ešte hlúpučkí a ty by si mal byť starší, múdrejší a zodpovednejší. Nechaj súrodenca, nech má, čo chce. Aj ty si vždy dostal, čo si chcel, keď si bol malý… Istotne si tých pár zádrhov uvedomujete, na jeden ale často zabúdame – keď príde situácia, že sa dieťa doťahuje s nami, rodičmi. Skutočne staršími, múdrejšími, skúsenejšími a zodpovednejšími. Ustúpime tak, ako to naše deti učíme?

Čo tým chcem povedať:
Múdrejší ustúpi. Vie, že nie je porazený. Len opúšťa bojové pole.

Čo tým hovorím:
Zádrhy: Pletieme sa do hádky detí. Deti vedia nájsť spoločnú reč. Učia sa to (aj my sa učíme za pochodu). Ak sú príliš malé, je jasné, že do hádky vstúpime. Oveľa dôležitejšie, ako robiť rozhodcu, je vyjadriť pochopenie obom stranám, pretože nikdy nezistíme, čo sa stalo, ako to kto vidí, čo tomu predchádzalo, prečo je to také dôležité. Ak chceme, aby staršie dieťa ustúpilo, je to len nátlak, nie múdrosť. „Múdrosť“ sa dosahuje dlhé roky. 🙂 Za nátlakom sa zvyčajne skrýva odkladanie potrieb staršieho dieťaťa a uprednostnenie potrieb mladšieho. Staršie si skôr či neskôr nájde cestu, ako si potreby nasýtiť. Namiesto toho, aby sa naučilo dbať na súrodenca (kamaráta).

Situácia č.1 (tá vzorová):
Oblečiem sa, maminka, ale najprv sa so mnou zahraj. Ja tam nejdem, ty poď sem! Najprv uprac ty, ja upracem potom. Najprv pustíme moju hudbu, potom tvoju. Polievku až po kuriatku. Najprv sa venuj mne, potom návšteve…

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Poznáte toho hlodavého červa: Ak jej ustúpim raz, bude to chcieť vždy. Bude mi skákať po hlave, čo som to za matku. Nebude ma rešpektovať. Budem porazená. Bude rozmaznaná, dovoľovať si… Ako sa naučí, čo je dôležité?

Napadne vám tu niekde vyhlásenie – múdrejší ustúpi? Miesto toho premýšľame v zmysle „kto z koho“. Nechceme byť porazené – a to nás zrádza. Dcérka mi totiž v takýchto prípadoch nechce vyjadriť nerešpekt, neúctu. Len ukazuje, že je pre ňu niečo veľmi dôležité (ako jej to ukazujem ja) a potrebuje pochopenie (ako ho potrebujem ja zrejme preto, že som ho nie vždy dostala – dcérka ale za to nemôže). Situácia nie je vyskladaná matkou, dcérou a tým, o čo sa hádame. Kontext býva širší. Čo ak dcérka ustúpila toľkokrát, že už nevládze? Jej pocit malosti a nedôležitosti pre maminku a pre seba stojí proti nej, ergo proti mne. Zrazu nevie, či má bojovať o lásku od maminky (ustúpiť, aby bola maminka spokojná) alebo o sebalásku (neustúpiť, aby nadobudla späť pocit dôležitosti a rovnocennosti).

Neustupuje múdrejší. Iba ten, kto slovu „ustúpiť“ rozumie. Kto vie, že ide len o to zložiť zbrane, ktoré znamenajú bolestivé rany. A otvoriť sa dohode. Vypočuť obe strany, pochopiť pohnútky a hlavne vrátiť pocit rovnocennosti.

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda na www.dieta.sk nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.