Rezistencia na antibiotiká – globálny problém celého ekosystému?

Antibiotiká – bez ohľadu na to, či prírodného alebo syntetického pôvodu – principiálne obsahujú látky, ktoré tlmia rast biologických zárodkov, pretože tie pri neblokovanom delení buniek môžu približne každých dvadsať minút zdvojnásobiť svoj počet a tak rýchlo dostať imunitný systém do zásadných problémov. Niektoré z nich ho likvidujú úplne. Spektrum účinnosti jednotlivých antibiotík je však rozdielne, pretože sa líši skladba a látková výmena rozličných baktérií a ďalších činiteľov. Jedno antibiotikum tak môže byť účinné proti určitému pôvodcovi, kým proti inému nie.

Ak vyjdeme z klasifikácie súčasnej medicíny a farmakológie, rozlišujú sa dva hlavné druhy, tzv. úzkospektrálne a širokospektrálne antibiotiká. Úzkospektrálne antibiotiká pôsobia proti obmedzenému počtu druhov baktérií, zatiaľ čo širokospektrálne sú účinné proti celému radu najrôznejších mikroorganizmov. Ak sú úzkospektrálne antibiotiká nasadené cielene, proti konkrétnemu pôvodcovi choroby, môžu byť rovnako účinné ako širokospektrálne. Ich baktericídny účinok zničí bunkovú stenu pôvodcu choroby a usmrtí ho, kým bakteriostatické pôsobenie iného antibiotika prenikne do procesu jeho látkovej výmeny a zabráni, aby sa delil a množil. Napríklad tzv. betalaktámové antibiotiká, ku ktorým patria cefalosporíny a penicilíny, ovplyvnia bunkové steny zárodku, ktoré sa odlišujú od obalu ľudských buniek. Keď sú oslabené alebo úplne zničené, nastane zmätok v dôležitých biochemických procesoch, napríklad v produkcii bielkovín. Následkom toho sa zárodky nemôžu množiť alebo odumierajú. Iné druhy antibiotík, naopak, blokujú alebo spomaľujú funkciu bakteriálnych enzýmov, bez ktorých nie sú možné chemické reakcie. Sulfónamidy blokujú enzým, ktorý je nevyhnutný pri tvorbe životne dôležitej kyseliny listovej, bez toho, že by tým narušovali ľudské bunky. Na druhej strane, napríklad tobramycín je aminoglykozidové antibiotikum, ktoré musí byť aplikované injekčne, aby mohlo pôsobiť v celom tele. Ovplyvňuje tvorbu bielkovín v baktériách, ale môže vyvolať aj pomerne vážne vedľajšie účinky, pretože nedokáže presnejšie rozlišovať medzi ľudskými a bakteriálnymi bunkami. Preto sa napríklad antibiotiká tohto kalibru nasadzujú vo vyšších dávkach len pri vážnejších infekčných chorobách, a to pod klinickým dohľadom.

Ďalšie druhy antibiotík zabraňujú bunkovému deleniu pôvodcov ochorení. Keďže sa však kmene baktérií líšia svojimi metabolickými funkciami a aj svojou skladbou, je pre liečbu nutný celý rad syntetík s najrôznejšími mechanizmami pôsobenia.

Od roku 1950 sa začali v tom čase známe antibiotiká chemicky meniť natoľko, že začali vznikať nové lieky nazývané polysyntetické antibiotiká. Farmaceutický priemysel od nich však z ekonomických dôvodov čoskoro upustil, a preto sa dnes antibiotiká vyrábajú len synteticky.

Nárast spotreby antibiotík v posledných desaťročiach so sebou priniesol už zmienený problém nazvaný rezistencia. Podľa Akademického slovníka cudzích slov je to schopnosť odolávať, vzdorovať, najmä nepriaznivým vplyvom, napríklad schopnosť organizmu odolávať infekcii, odolnosť voči mrazu a odolnosť voči liekom. Je však zaujímavé, že objaviteľ penicilínu, Alexander Fleming, upozornil už v roku 1929 v British Journal of Experimental Pathology, že veľa baktérií bolo už spočiatku voči jeho objavu rezistentných. V rozhovore, ktorý poskytol v roku 1945 denníku New York Times, upozornil na nadužívanie penicilínu prorockými slovami. Podľa neho to nevyhnutne povedie k rozvoju rezistencie, ktorú spôsobí masové predpisovanie antibiotík, ich nevhodná alebo niekedy vyslovene zlá aplikácia a príliš časté užívanie.

Úspešná stratégia baktérií v boji o prežitie
Hoci mikroorganizmy nie sú obdarené inteligenciou v bežnom slova zmysle, naučili sa rýchlo a prekvapivo veľmi inteligentne reagovať na ohrozenie antibiotikami a vytvorili si vlastné rezistentné zárodky. Účinnosť antibiotík tak od polovice osemdesiatych rokov minulého storočia zreteľne klesá, ale existujú zmienky, že už v polovici päťdesiatych rokov boli hlásené prípady rezistencie na penicilín, ale aj na tetracyklín a erytromycín.

Niektoré baktérie sa postupom času stali rezistentnými takmer voči všetkým druhom antibiotík; také zárodky označuje medicína ako multirezistentné. Pretože si bakteriálne kmene navzájom vymieňajú gény, menia svoju genetickú štruktúru nesmierne rýchlo. Patrí to k ich úspešnej stratégii prežitia: hneď po prvej dávke určitého antibiotika vzniknú alebo sa izolujú zárodky, ktorým liek už ďalej neuškodí. Niektoré z nich dokonca svoje špecifické rezistentné vlastnosti odovzdávajú ďalej. Ako uvádza Stephen Harrod Buhner, autor knihy Herbal antibiotics (Rastlinné antibiotiká), v roku 2007 prijali len v amerických nemocniciach viac než tri milióny osôb s rozličnými prejavmi antibiotickej rezistencie. O dva roky neskôr sa v krajine vyrobilo neuveriteľných 30 000 ton antibiotických prípravkov všetkého druhu – zatiaľ čo v roku prvej aplikácie penicilínu to bolo len 32 kilogramov. Podľa Buhnerovho názoru, podopretého štatistikami zo Spojených štátov i z Európy, exponenciálne rastie najmä rezistencia voči baktériám Staphylococcus, ktoré patria k vôbec najsilnejším organickým toxínom, Clostridium, produkujúcim obávaný silný jed botulotoxín, Enterococcus, spôsobu-júcim infekcie močových a žlčových ciest, gynekologické zápaly a pooperačné komplikácie pri zákrokoch v brušnej dutine a podieľajúcim sa aj na vzniku endokarditídy, Proteus, spôsobujúcim infekcie močových ciest, voči pôvodcovi salmonelózy Salmonella a stále obávanejšiemu pôvodcovi zápalu pľúc Klebsiella, ďalej voči Streptococcus, ktorý často stojí za zápalmi mandlí, angínou, ale aj za zápalom stredného ucha, zápalom pľúc alebo šarlachom, Mycobacterium, ktorý je zodpovedný za lepru a tuberkulózu, rodu Campylobacter, produkujúcemu cytotoxíny a enterotoxíny podobné cholerovému toxínu, Pseudomonas, spôsobujúcemu veľké problémy najmä v nemocničnom prostredí a pôvodcovi ťažko liečiteľných tzv. nozokomiálnych nákaz, zápalov priedušiek a pľúc, očných a ušných infekcií, ale aj celotelových fatálnych zápalov nazývaných bakteriémie, a Neisseria, stojacemu väčšinou v pozadí zápalu mozgových blán, ale aj voči tzv. ženským kvasinkám typu Candida, voči rodu Plasmodium, spôsobujúcemu okrem iného maláriu, alebo voči rodu Aspergillus, najmä voči povestnému Aspergillus niger, čo je veľmi rozšírená huba spôsobujúca chorobu zvanú čierna pleseň, v egyptológii známu ako faraónova kliatba. Ich počet však každoročne narastá.

Za nárast rezistencie môžu aj pacienti
Ako sme už uviedli, prirodzená rezistencia je daná odlišnou štruktúrou a látkovou výmenou baktérií. Preto určité antibiotiká na určité zárodky nepôsobia vôbec. Na náraste rezistencie majú ale vinu aj pacienti, ktorí potom, čo nastane rýchle zlepšenie choroby, vysadia mnohokrát antibiotiká priskoro a svojvoľne. K tomu treba dodať, že mikroorganizmy nemôže v tomto ohľade stretnúť nič lepšie, pretože, keď nie sú úplne zlikvidované, vzniká ozajstné riziko, že tie, ktoré prežili, budú v budúcnosti voči danému antibiotiku imúnne. Získaná rezistencia sa objavuje aj v dôsledku nesprávneho užívania antibiotík alebo podávania v príliš malých dávkach. Baktérie môžu v pokoji prežívať a ďalej sa množiť a pacient si ich vlastne pestuje bez toho, že by o tom vedel. Choroby sa preto opakujú a lekári, ktorí sú zvyknutí predpisovať stále silnejšie antibiotiká vo zvyšujúcich sa dávkach, zostávajú mnohokrát bezradní. Ostávajú im potom už len tzv. lieky poslednej inštancie, ktoré sa podávajú len v prípadoch, keď iná liečba zlyhala. Podľa nových údajov dnes ide o takmer dvadsať percent prípadov, ktoré musia lekári riešiť týmto krajným spôsobom. Nárast rezistencie mikroorganizmov proti doposiaľ najbežnejšie používanému vankomycínu potom v konečnom dôsledku znamená, že ho dnes už v klasickej úlohe „lieku poslednej inštancie“ postupne nahrádzajú linezolid a daptomycín, ktoré majú ale veľké množstvo vedľajších účinkov.

Nemecký Inštitút Roberta Kocha vydal v roku 2002 správu s názvom Gesundheitsberichterstattung des Bundes: Nosokomiale Infektionen (Zdravotný spravodajca zväzu: Nozokomiálne nákazy), v ktorej sa okrem iného uvádza, aký veľký problém pre pacienta a súčasne výzva pre lekára nastane vo chvíli, keď sa zistí, že niektorý pôvodca choroby je rezistentný voči väčšiemu počtu antibiotík. Podľa tejto svetovo uznávanej inštitúcie spočívajú príčiny predovšetkým v tom, že antibiotiká sa až v päťdesiatich percentách nesprávne podávajú, že nesúhlasí čas užívania alebo dávkovanie, prípadne je nevhodná účinná dávka. Okrem toho sa antibiotiká príliš často predpisujú, hoci to nie je vždy nevyhnutné. „Nespočetné baktérie sa prenášajú aj v nemocniciach. Odhaduje sa, že 500 000 až 800 000 pacientov si privodí infekciu vinou tzv. meticilín rezistentných kmeňov zlatého stafylokoka (MRSA),“ citujeme doslovne zo správy.

„Na klinikách a v liečebniach dlhodobo chorých predstavujú mikroorganizmy skutočne obrovský problém. Zárodky sa tam veľmi ľahko a rýchlo šíria, pretože pacienti sú oslabení, mávajú otvorené rany a nákaza sa rozširuje lekárskymi hadičkami a katétrami. MRSA patrí k tzv. nemocničným nákazám a infekciám, ktoré sa veľmi často prenášajú aj rukami opatrovateľského a lekárskeho personálu.“

Meticilín rezistentný zlatý stafylokok (MRSA)

Dodajme len, že podľa štatistiky z roku 2010 zabil len v Spojených štátoch zlatý stafylokok (Staphylococcus aureus) 20 000 ľudí, dokonca viac než AIDS a má na svedomí viac ako pätinu všetkých nebezpečných infekcií na klinikách.

Generácia nových antibiotík?
V roku 2007 sa objavil v časopise Nature Reviews článok skupiny vedcov Microbial landscapes: new paths to biofilm research (Mikrobiálne krajiny: nové cesty k výskumu biofilmu), v ktorom autori naznačili možnosť, kam by sa nielen veda o antibiotikách mohla uberať. O dva roky neskôr sa verejnosť vďaka štúdii uverejnenej v časopise Nature Chemical Biology dozvedela, že sa americkým bádateľom podarilo vyvinúť antibiotiká, proti ktorým si baktérie nemôžu vytvoriť rezistenciu. Tieto nové preparáty totiž pôvodcu choroby neusmrtia, ale nechajú ho nažive, pričom zablokujú špecifický enzým, a tak znemožnia bunkám navzájom komunikovať. Baktérie potom nie sú schopné chrániť sa pred imunitným systémom jednoducho preto, že už nemôžu vytvoriť ďalší biofilm. Podľa niektorých odhadov sú až pri osemdesiatich percentách chorôb v tele prítomné biofilmy daného patogénneho druhu. Týka sa to najmä infekcií z močových katétrov, zápalov stredného ucha alebo vzniku povlaku na zuboch a paradentózy. Baktérie, ktoré vytvárajú biofilm, predstavujú vážny problém u osôb so zníženou imunitou. Predpokladá sa, že práve biofilm môže byť jedným z dôvodov, prečo sú niektoré baktérie odolné. V tomto kontexte je významná baktéria Pseudomonas aeruginosa. Tá spôsobuje väčšinu uvedených chorôb a jej kmene vylučujú vysoko agresívny toxín. Pritom je takmer úplne rezistentná voči bežným antibiotikám a liečba spočíva v kombinácii piperacilínu alebo ceftadizímu s gentamycínom a tobramycínom. Tento účinný princíp nepochybne môže fungovať u mnohých pôvodcov chorôb, a preto príspevok dával veľkú nádej, že by mohla vzniknúť generácia nových antibiotík. To sa však v očakávanej miere nestalo najmä preto, že išlo o veľmi drahé lieky, ktoré by bolo možné použiť len pri určitom počte bakteriálnych infekcií. Otáznik visel aj nad prípadnými vedľajšími účinkami.

Uvedený príklad ukazuje, že súboj medzi chemikáliami a baktériami, ktoré majú schopnosť rýchlo sa prispôsobovať zmeneným životným podmienkam, sa zdá byť veľmi nerovný. Baktérie sú pritom vo výhode, pretože masové užívanie antibiotík posilňuje vytváranie ich rezistencie rýchlejšie, než vedci stačia vyvíjať nové medikamenty. Nové antibiotiká potom prekvapivo nezaberajú a farmaceutický priemysel je v poslednej dobe vystavený kritike, že neponúka nové účinné látky. Obchod s antibiotikami sa nečakane spomaľuje a výskumy sú navyše veľmi náročné na čas a nákladné. Okrem toho je tu ešte ďalšia okolnosť, a to existencia mnohých liekov, ktoré berie množstvo pacientov denne po celý život. Pre farmaceutický priemysel sú omnoho zaujímavejšie, pretože antibiotiká, ktoré sú z tohto pohľadu nerentabilné, sa väčšinou predpisujú dvakrát do roka.

Panoramatické zobrazenie biofilmu baktérií odolných voči antibiotikám

Niektorí bádatelia však z globálneho pohľadu považujú problém rezistencie za problém celého ekosystému. Newyorský lekár Jeffrey D. Fisher, autor knihy The Plague Makers, Výrobcovia moru (ktorý mimochodom spôsobuje baktéria Yersinia pestis), napísal už v roku 1994, že neexistujú žiadne kravské, prasacie alebo kuracie baktérie. V ponímaní mikrobiálneho sveta je ľudstvo len malou časťou gigantického ekosystému. „Tie isté baktérie, ktoré bujnejú v tráviacom trakte kráv alebo prasiat, môžu pokojne skončiť v našich telách.“ A aj skončili.

Na univerzite vo Freiburgu pôsobí svetoznáme oddelenie infekčných chorôb. Tím desiatich odborníkov vedie profesor Winfried V. Kern, ktorý v roku 2008 k tejto problematike uviedol, že v predchádzajúcich rokoch neboli vyvinuté prakticky žiadne nové preparáty. Dôvod je jednoduchý – výskum antibiotík je dnes veľmi málo ziskový. „Účinné látky, ktoré používame,“ povedal dr. Kern, „musíme používať inteligentne. Dôležité je, aby lekári boli pravidelne informovaní o rezistenciách ako aj o tom, aké antibiotiká má aktuálne zmysel používať. Ale ďalšie vzdelávanie lekárov nemôže byť ako doteraz sponzorované prevažne farmaceutickým priemyslom.“

Antibiotiká by sa mali podávať len vtedy, keď to prinesie nesporné výhody
Existuje množstvo štúdií, ktoré sa týkajú antibiotík. O práci nezávislej neziskovej organizácie Cochrane Collaboration a o jej syntetických posudkoch sme písali už v knihe Zdraví v ohrožení – Hořká pravda o sladkém cukru. Organizácia vznikla v roku 1993 a skladá sa z viac ako 28 000 dobrovoľníkov zo stovky krajín z celého sveta. Jej cieľom a zmyslom jej fungovania je systematicky usporiadať informácie lekárskeho výskumu „v záujme medicíny založenej na dôkazoch“. Od roku 2011 organizácia spolupracuje aj so Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO). Publikované prehľady pripravujú tzv. Cochrane Review Groups, odborné posudkové skupiny, ktoré sa zameriavajú na vedecky založené štúdie a výpovede o účinnosti lekárskych terapií. Na tento účel vyvinula Cochrane Collaboration vlastné metódy zhromažďovania použiteľných informácií o klinických výskumoch a účinnosti lekárskych opatrení.

Medzi témami, samozrejme, nemohli chýbať štúdie, ktoré sa zaoberali výhodami a nevýhodami liečby prechladnutia antibiotikami. Našlo sa cez dvadsať výskumov, ktorých sa zúčastnili väčšinou dospelí ľudia trpiaci prechladnutím. Veľmi zaujímavé bolo porovnanie liečby antibiotikami a tzv. placebo liekmi. Zatiaľ čo po týždni liečby antibiotikami sa zbavilo kašľa alebo nádchy 75 percent ľudí, v skupine, ktorá dostávala placebo, to bolo 65 percent. Záver Cochrane Collaboration znel, že len 10 percent probandov malo z liečby anti-biotikami osoh, čo sa – ako si o chvíľu prečítate – prakticky rovnalo počtu tých, ktorí pocítili nejaké vedľajšie účinky.

V júli 2005 publikovali profesori Bruce Aroll a Tim Kenealy z Katedry všeobecnej medicíny University of Auckland v rámci cochranskej databázy štúdiu Antibiotics for the common cold and acute purulent rhinitis, Antibiotiká na bežné prechladnutie a akútne hnisavé nádchy. Okrem iného v nej uvádzajú, že z podávania syntetických antibiotík môžu mať prospech dve skupiny pacientov: ľudia, ktorých prechladnutie trvá dlhšie než týždeň, a potom pacienti so sfarbeným a nie priezračným nosovým sekrétom, čo je jeden z typických príznakov druhotnej bakteriálnej infekcie.

Z dlhoročných výskumov rovnako vyplynul záver týkajúci sa vedľajších účinkov antibiotík. Deväť percent z celkového množstva skúmaných osôb bolo pri liečbe antibiotikami postihnutých nejakým vedľajším účinkom. Z celkového vyhodnotenia rôznych výskumov tak jasne vyplynulo, že výraznejšie nasadenie antibiotík proti prechladnutiu sa nejaví ako príliš zmysluplné, pretože skupina, ktorej antibiotiká pomohli, má proti sebe skoro rovnako veľkú skupinu, ktorá by syntetické antibiotiká vôbec užívať nemusela.

Oficiálny záver oboch autorov bol nasledujúci: „Neexistuje dostatok dôkazov o prínose užívania antibiotík pri infekciách horných dýchacích ciest u detí alebo u dospelých. Antibiotiká vyvolávajú nepriaznivé účinky najmä u dospelých. Indície pri akútnej hnisavej nádche alebo akútnej nádche síce naznačujú prínos antibiotík, za týchto podmienok ale vo všeobecnosti ich užívanie neodporúčame.“

British Medical Journal priniesol v roku 1997 článok o tom, že antibiotiká podávané deťom pri obyčajnom prechladnutí a zápaloch stredného ucha prinášajú len nepatrný úspech. Iná správa Cochranskej databázy publikovaná v októbri 2004 pod názvom Delayed antibiotics for symptoms and complications of respiratory infections, Oneskorená liečba antibiotikami pri príznakoch a komplikáciách infekcií dýchacích ciest, ktorej autormi boli Geoff Spurling, profesor Chris Del Mar, Lyndall Dooley a Ben Foxlee z austrálskej queenslandskej univerzity, ukázala, že pri kašli a vážnejšom prechladnutí ani včasné podávanie antibiotík neprináša rýchlejšie uzdravenie. Citujeme zo záveru ich posudku: „Pri zvažovaní možností liečby infekcií horných dýchacích ciest sa oneskorené podávanie antibiotík používa v snahe obmedziť predpisovanie týchto liekov. Vyhodnotenie testov ukázalo, že sa dôkazy pre všetky symptómové bilancie medzi jednotlivými testami menia. Väčšina symptómových výsledkov nevykazuje žiadny rozdiel medzi skupinami, ktoré začnú užívať antibiotiká bezprostredne, a tými, u ktorých sú nasadené s oneskorením. Tri zo šiestich výskumov vykonávaných u pacientov s bolesťou v krku ukázali, že pacienti zo skupiny, ktorá začala užívať antibiotiká oneskorene, mali častejšie horúčku než pacienti zo skupiny, ktorá začala antibiotiká užívať bezprostredne. Ďalšie tri výskumy naopak nedokázali žiadny rozdiel vo výskyte horúčky. Existujú dôkazy, že u detí so zápalom stredného ucha, bolesťou a malátnosťou je bilancia pri oneskorenom nasadení antibiotík horšia než v skupine, ktorá začne antibiotiká užívať bezprostredne. To je treba zvážiť s ohľadom na výhody plynúce z obmedzeného predpisovania antibiotík. Budúce randomizované kontrolované testy s oneskoreným podávaním antibiotík ako liečebná stratégia by mali presne popísať symptómy aj zmeny v množstve predpisov.“

Uvedené fakty teda vedú k názoru, že by sa antibiotiká mali podávať len vtedy, keď to prinesie nesporné výhody. Ich nadmerné užívanie už pri ľahšom prechladnutí môže ľahko viesť k rezistencii, takže antibiotikum nebude účinné pri ťažších chorobách. Podávanie antibiotika dáva zmysel len vtedy, keď existujú príznaky ťažkej infekcie alebo keď vypukne vážna epidémia, ako aj pri ťažkých zraneniach alebo pri operáciách, pri ktorých hrozí vysoké riziko infekcie.

Náš imunitný systém má celý rad možností, ako sa môže vyrovnať s baktériami, plesňami a vírusmi. Nič iné mu vlastne ani nezostáva vzhľadom na to, že sa to nimi okolo nás, v nás a v kaž-dodennej potrave len tak hemží. Príznakov, že sa v organizme niečo deje, je mnoho, od zvýšenej teploty po bolesti končatín, kĺbov alebo hlavy. Okrem pokojného režimu má človek ešte celý arzenál prostriedkov, ako imunite svojho tela pomôcť tak, aby tieto príznaky prirodzene odzneli za niekoľko dní – a bez vedľajších účinkov.

Antibiotiká a deti
Každému súdnemu človeku je jasné, že s organizmom dieťaťa treba zaobchádzať inak než s organizmom dospelého. Kam až siaha písaná história, bol ľudský organizmus v detstve najohrozenejší. Boli časy, v ktorých sa dospelosti dožilo menej než päťdesiat percent narodených detí. K najčastejším príčinám úmrtí pritom patrili črevné infekcie, infekcie dýchacích ciest alebo rán po úrazoch. Zlé hygienické podmienky, aké panovali ešte na začiatku novoveku, dospelý človek zvyčajne znášal, ale dieťa nie.

Najmenej do veku dvoch rokov dieťa nemá dobre fungujúci imunitný systém. Ten je tvorený bunkovou imunitou a látkovou imunitou. Vybaviť organizmus dostatkom protilátok je úlohou matky, dieťaťu ich odovzdáva v materskom mlieku a chránia ho v prvých mesiacoch života. Už v priebehu tehotenstva sa črevo dieťaťa i jeho organizmus osídlia potrebnou škálou mikroorganizmov typických pre dané zemepisné pásmo. Aj preto sa neodporúča prevážať dojčatá na iný svetadiel.

Umelé antibiotiká spoločenstvom mikroorganizmov riadne otrasú
Pritom práve prítomné mikroorganizmy majú za úlohu – povedané športovou terminológiou – trénovať imunitný systém. Nielen ho vybaviť potrebnými protilátkami, ale zároveň udržiavať tento ochranný systém v pohotovosti. Dnes sa často hovorí o príliš sterilnom životnom prostredí a „lenivom“ imunitnom systéme. Už menej sa hovorí o tom, že veľkú škodu pritom narobia syntetické antibiotiká, vrátane tých, ktoré prijímame v potrave, napríklad v kuracom mäse z veľkochovov.

Antigén (genetický substrát) mikroorganizmu vytvorí s protilátkou (imunoglobulínom) imunokomplex. Ten je krvou unášaný do pečene a sleziny, kde sa odbúrava, alebo ho fagocyty, ktoré likvidujú všetko nežiaduce, zlikvidujú priamo v krvnom obehu. To je podstata odbúravania mikrobiálnych aj vonkajších, napríklad plesňových alebo peľových antigénov. Ak nie je imunokomplex efektívne zlikvidovaný, doslova sa nalepí na rôzne orgány, kde vyvoláva nemikrobiálny zápal, ktorý je vždy chronického charakteru. Môže sa tiež stať, že sa imunokomplex zvláštnym spôsobom prichytí na kĺby, obličky alebo srdce. Ak sa mu „pošťastí“, zachytí sa na dýchacom ústrojenstve, koži alebo na črevnej stene. Imunokomplexy nereagujú na antibiotiká, ani na iné prostriedky a len dlhodobý zápal ich môže postupne zlikvidovať. Do tohto procesu sa okrem toho môžu zapojiť aj autoprotilátky. Organizmus potom reaguje autoimunitným ochorením, a to v žiadnom prípade nie je dobré.

Ak sa podajú antibiotiká, preruší sa prebiehajúci súboj mikroorganizmov s imunitou, ktorého výsledkom má byť likvidácia mikroorganizmov imunokomplexu a vznik protilátky, ktorá sa v organizme drží nejaký čas a môže byť dokonca prítomná aj celý život. Ak do tohto prirodzeného procesu vstúpi syntetické antibiotikum, má to za následok problém s likvidáciou imunokomplexov. Za dva týždne alebo aj za mesiac po dobratí antibiotík vyvolajú imunokomplexy známky zápalu. Zvyčajne k tomu dôjde na pôvodne postihnutom orgáne, napríklad na prieduškách, mandliach, močovom mechúre, v kĺboch alebo na koži. Ak dieťa trpí poruchou riadenia imunity, napríklad alergiou, atopiou alebo reumatoidnou reakciou, rozvinú sa problémy spojené s touto reakciou, teda napríklad atopický ekzém. Imunitný systém vyvoláva chronický zápal kože, ktorá je presýtená imunokomplexmi.

Svetoznáma americká špecialistka na bylinnú liečbu detí Linda B. White, M.D. Pôsobí na Metropolitan State College v Denveri v Skalnatých vrchoch, je spoluautorkou knihy Kids, Herbs and Health (Deti, byliny a zdravie) a opakovane upozorňuje verejnosť na skutočnosť, že deti do veku dvoch rokov majú omnoho menej vyvinutý imunitný systém než staršie deti a dospelí. Vie, samozrejme, že niektoré infekcie – ak nie sú včas a odborne liečené – môžu zanechať celoživotné následky. Podľa nej by k malému pacientovi mal byť privolaný lekár vždy, keď horúčka prekročí 38,8 °C.

V otázke syntetických antibiotík je rovnako opatrná ako väčšina dnešných západných lekárov, ktorí si uvedomujú nielen riziko rezistencie, ale aj následky antibiotickej liečby a jej dosah najmä na flóru hrubého čreva. Ako priaznivec bylinnej liečby si, samozrejme, myslí, že mnoho bylín môže podporiť detskú imunitu už od najútlejšieho veku.

Spracované z publikácie

Josef Jonáš, Jiří Kuchař: Svet prírodných antibiotík – Tajné zbrane z prírody
Vydavateľstvo Noxi, 2017

časopis Dojčiatko & batoľa
Foto Shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).