Môže sa stať, že bude otrokom našich zvyklostí

Žijeme v uponáhľanej dobe, v ktorej väčšinu aktivít a povinností robíme automaticky, bez premýšľania. Povinnosti chceme mať rýchlo odbité, z varenia a upratovania sme si spravili nepríjemné chvíle plné negatívnych emócií. Nepremýšľame, ak to nie je nutné a veľakrát ideme akoby na „autopilota“.

So správaním poháňaným naučenými stereotypnými zvykmi má skúsenosť každý z nás. Nezamýšľame sa, prečo to a ono robíme práve takto a nie inak. Ak tú istú aktivitu urobí naše dieťa inak, máme tendenciu ho opraviť, ukázať mu, ako je to „správne“, pretože sme, skrátka a dobre, naučení robiť veci tým jediným náležitým spôsobom. A keď sa dieťa zaujíma prečo, odpovedáme – Pretože sa to má robiť takto.

Rozpoviem vám jeden príbeh. Raz dievčatko sledovalo svoju maminku, ako miesi zmes mletého mäsa, potom odkrojí oba konce a následne ho dá do pekáča upiecť. Keď sa dievčatko pýtalo, prečo oba konce odkrojila, matka odpovedala, že to tak robila jej matka. Nevedela prečo, ale automaticky to robila úplne rovnako. Následne sa dievčatko spýtalo svojej babičky, mamkinej matky, prečo piekla mäso až po odkrojení oboch koncov. Babička odpovedala obdobne, že to tak robila aj jej mamka, ale nevie prečo. A pretože prababička sa tešila dobrému zdraviu, spýtalo sa dievčatko aj jej, prečo zvykla odkrojiť oba konce. A prababička odpovedala: Pretože som mala malý pekáč a celé mäso sa tam nevmestilo.

Niekedy si ani neuvedomujeme silu stereotypných zvykov a ako dokážu nenápadne, ale často nenávratne ovplyvniť správanie a myslenie našich detí. Je zrejmé, že ich funkcia je zjednodušiť nám život, ale na druhej strane môžu byť zabijakmi prirodzenej zvedavosti a neustáleho rozvíjania sa.

Pri spomínanom príbehu sa mohli stať dve veci – matka by odbila svoje dievčatko slovami – pretože sa to tak robí – a dievčatko by v dospelosti s najväčšou pravdepodobnosťou pieklo mäso presne tým istým spôsobom, bez intencie zistiť, prečo krája konce. Alebo by matka prelomila tú naučenú bariéru, ten silný zvyk a po odhalení malého pekáča by zmenila spôsob pečenia mletej mäsovej zmesi.

Nie nadarmo sa vraví, že zvyk je železná košeľa a možno v tom nevidíte nič zlé. Mohli by ste namietať, že vás tiež učili zvyklostiam bez potreby analyzovať a ste úplne v poriadku. Ale skúsme si uvedomiť, o koľko prichádzame tým naším lipnutím na stereotypných zvykoch. A čo všetko tým učíme naše deti.

Deti pozorujú a opakujú. Môžeme ich teda naučiť nechuti skúšať nové veci, nové zvyklosti. Alebo dokonca nezáujmu napríklad o učenie sa nových spôsobov varenia omáčky. V dospelom živote sa následky tejto filozofie môžu preniesť až do sfér tzv. nalinajkovaného dňa, života. Všetko presne naplánované, tá istá trasa do práce a domov, tie isté aktivity po večeri, upratať presne v sobotu dopoludnia a nie inokedy… pri každom vybočení z nášho stereotypného dňa sa cítime nekonformne, nepríjemne. Nie sme zvyknutí na tieto situácie a preto ani nevieme ako v nových momentoch reagovať. Spontánnosť je nám cudzia a predstavuje hrozbu. A zrazu si uvedomíme, že nám život pretiekol pomedzi prsty a my sme nič nezažili, nepúšťali sme sa do nových vecí, aktivít a každý náš deň sa podobal miliónu ostatných dní v našom živote.

Stereotyp síce môže znamenať pre nás bezpečie, ale práve preto sa len máloktorí z nás cítia naplnení a šťastní. Môžeme žiť v našej bubline zvyklostí a nútiť k tomu aj naše deti. Pravdou však zostáva obľúbený citát: Život sa začína mimo našej konformnej zóny.

Tento článok slúži na zamyslenie sa nad tým, čo všetko môžu deti odpozorovať a naučiť sa od nás. Jednotvárny štýl života, pesimistický spôsob premýšľania – následkom toho môžu byť naše deti nešťastné a nežiť svoj život naplno, ale len prežívať zo dňa na deň. Je veľa prípadov, v ktorých ľudia na smrteľnej posteli menujú hromadu vecí, ktoré ľutujú, že nespravili. Že sa báli, spohodlneli, nemali čas, ponáhľali sa. Nebuďme jedným z nich a nebudú ním ani naše deti.

Mgr. Mária Hanúsková
16. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Pixabay.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).