Môže sa stať, že hypochondriou bude kompenzovať neistotu

Počas vysokej školy som mala spolubývajúcu, ktorá disponovala obrovskou škatuľou liekov a výživových doplnkov. Nestravovala sa zdravo ani pravidelne, akýkoľvek problém mala, hneď letela k lekárovi a vrátila sa s novou diagnózou a ďalšími liekmi. Ak lekár trval na svojom názore, že je zdravá, vymenila ho. Táto osoba bola schopná dať si hromadu sliviek, zapiť ich mliekom a byť následne presvedčená o zápale žalúdka, keď jej bolo z tejto kombinácie nevoľno. Zaujímalo ma, aké rodinné pomery a vzťahy mohli prispieť k hypochondrii.

Poznáte tú filozofickú hádanku o studni a dieťati? Predstavte si dieťa hrajúce sa na okraji studne. Pravdepodobne ste vydesení a chceli by ste dať dieťa dole. Prečo? Pretože sa to od vás očakáva alebo vás to naučili, chcete pochvalu rodičov dieťaťa? Nie. Tento filozofický experiment má dokazovať, že každý človek má v sebe akýsi súcit a záleží len na kultivácii tejto charakterovej črty, ako sa bude prejavovať v budúcnosti a či vôbec.

Chcem tým povedať, že starostlivosť o detské bezpečie pociťuje každý, preto nie je prekvapením, keď rodičia svoje dieťa chránia, dávajú naň pozor. Mnohým z nás sa stane, že sa staráme až priveľmi a nedáme dieťaťu priestor vyskúšať si rozbiť kolienko, šplhať sa po preliezačke alebo jednoducho dávať na seba pozor. Deti úzkostne držíme pri sebe, strašíme ich, celý svet sa stane nepriateľom a ony prestávajú skúšať, blázniť sa a byť bezstarostnými. Boja sa aj toho, čo nevyskúšali, pretože ich rodič naučil vidieť svet ako nebezpečenstvo. Každé kýchnutie, odreninka predstavuje hrôzu s desivými následkami. Dieťa sa začne desiť sveta a jediný spôsob, ako v ňom prežiť a nezblázniť sa, je pozorovať svoje zdravie. A to nadmerne. Cíti, že ak nemôže kontrolovať nebezpečenstvo vo svete, môže kontrolovať aspoň nebezpečenstvo vo svojom tele.

Druhý prípad, a to je aj prípad mojej bývalej spolubývajúcej, je omnoho komplexnejší a zaujímavejší. Predstavme si dieťa, ktoré vyrastá v rodine, kde nemôže nič ovplyvniť. Akokoľvek sa snaží, cíti sa bezmocne, pretože denne zažíva nespravodlivosť a ignoranciu. Rodičia si dokazujú autoritu denne a spôsobmi, ktoré môžu hraničiť aj s fyzickým násilím. Psychické vydieranie je na dennom poriadku. Domov znamená pre dieťa nebezpečenstvo, nie miesto odpočinku a lásky. Prostredie, ktoré má byť útočiskom pred svetom a kde má mať dieťa svoj priestor a cítiť sa bezpečne, sa stáva miestom, kde sa roja negatívne emócie, hlavne strach, úzkosť a zahanbenie.

Domáce prostredie je prvým prostredím, ktoré dieťa spozná a, verte či nie, od neho sa bude odvíjať aj jeho videnie sveta. Ak je domov nebezpečným miestom, dieťa bude za nebezpečný pokladať aj celý svet.

Dieťa je pod vplyvom autority, je zahanbované, brané ako menejcenné, nič nezmôže a nedokáže ovplyvniť. Zmena situácie je nemožná. Začne pociťovať silnú úzkosť z toho, že nevie, čo príde, čo ho čaká a hlavne, že to nemôže zmeniť a nemá situáciu vo svojich rukách. Je závislé od druhého. Tu prichádza na rad veľmi silný psychický popud – nemá kontrolu nad svojím životom, ani nad jediným jeho aspektom.

Dieťa vyrastie v osobu, ktorá si musí tento pocit nejako kompenzovať. Niekde musí mať pocit kontroly a vlastnej moci. Úzkostné podchytávanie „neexistujúcich“ chorôb a škatuľa liekov slúžiaca ako pocit Byť na všetko pripravený k tomu prispeje. Pozorovanie svojho zdravia, kontrola tela, zdravotné prehliadky – človek cíti, že aspoň svoje fyzické zdravie kontroluje a má vo vlastných rukách. Týmto získava pocit kontroly nad vlastným životom, ktorý mu ako dieťaťu odopreli a nepovolili.

Človek by sa divil, s čím všetkým ľudia prichádzajú na terapiu. Traumy z detstva sú rôzne, všetko má však jediný menovateľ – dospelých. Pritom by úplne postačilo, ak by sme deti nebrali ako menejcenné bytosti, aby mali priestor zistiť, čo chcú samy a kto sú. Neustálym prikazovaním čo majú deti chcieť, aké majú byť podľa rodiča, sa deti stanú len odrazom toho, kým chcú ostatní, aby boli, ale nie tým, kým skutočne sú. Nepodmienená láska a priestor pre slobodné vyjadrenie svojho skutočného Ja – to je kľúč k harmónii v duši.

Mgr. Mária Hanúsková
24. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Shutterstock.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).