Alžbetka a skúsenosť. Keď zavrieš vietor…

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 50)

Vietor sa predsa nedá zavrieť! Nie, maminka? Keď vietor zavrieš, napríklad do škatuľky alebo do izbičky, zmizne. Prestane byť vetrom. Iné je, keď maminky zavrú do izbičiek detičky. Alebo do škatuľky. No predsa – lebo sa o ne boja. Maminka, všimli sme si s Miškom a Julkou a ostatnými kamarátmi, že sa niekedy o nás bojíte veľa, veľa. To je v poriadku, aj ja sa bojím. Ale čo ak nás váš strach zatvára a my potom ten vietor nemôžeme chytať? Alebo ním byť?

Ja mám, napríklad, vietor strašne rada. A preto skúsim maminkám vysvetliť, aké to je, keď sa ho zľaknú a schovajú nás pred ním. Vietor je vánok, vietor je aj vietor a vietor vie byť aj víchrica. Vietor láme stromy, skláňa kvetinky a rastliny a rozfúkne vlásky. Dokáže fúkať tak nepríjemne, až nevieme dýchať. Alebo nám fúkne do tváre ľad a to štípe. Keď je horúco a pofukuje, je to príjemné. To všetko je vietor a to všetko je aj skúsenosť.

Teraz si predstav, maminka, že sa bojíš vetra a preto ma zavrieš do izbičky a nedovolíš mi vietor okúsiť. Povieš – Stačí, Alžbetka, keď ti o ňom budem rozprávať. Aký je a aký vie byť. Opíšem ti, čo sa práve vonku deje a tebe stačí, keď to budeš počúvať a vyzrieš z okna. Tak počúvam a pozerám. Ty opisuješ. Je to ako rozprávky. Lenže to nestačí. Ani tebe nestačí, keď ti kamarátka opisuje, aké krásne je more. Keď ti babka povie – Nechoď von, je teplo, že by si sa spotila. Chceš vyjsť, maminka, a skúsiť more, teplo a spotenie. Nech si tvoje telo zapamätá, aj tvoja koža a hlava. Slová nestačia. Ani obrázky. Preto máme ruky a kožu, a pamäť, a jazyk, a uši. Aby sme ich používali a skúšali všetko, čo sa dá.

Nemusím behať po vonku, keď vietor fúka ľad do tváre. Stačí mi vyjsť pred dvere a poviem si, oj, to štípe, cítim to na líčkach a ústach a v nose. Idem sa ja radšej schovať. Keď mi ale povieš, nevychádzaj von, lebo vietor štípe, rozumiem tomu a nerozumiem tomu. Chceš ma chrániť, ale ja chcem to štípanie zažiť. Je to predsa radosť a život, ako hovorí babka.

Takže som v tej miestnosti a pozerám na vietor a počúvam teba, maminka. Ale som smutná. Vravíš, že sa mám tohto vetra báť, pretože toto a hento. Možno sa skutočne začnem báť – ale bojím sa niečoho, čo som nezažila. A tak sa začneme báť vecí, ktoré sme neskúsili, neochutnali, nespoznali, nevideli na vlastné oči, nedotkli sa. Vieš, čo je ale najdôležitejšie? Ak by som sa vetra skutočne začala báť, nespoznám, čo je ľahký vánok, zúrivá víchrica, pochabý vietor. Nespoznám, že vietor je viac. Tatko ma naučil, že keď si oblizneš prst a vystrieš ruku, zistíš, kam vietor fúka. Smer, ktorý pomôže, keď sa cítime stratení. Napokon, maminka, všetky deti sú vietor. Ak ich zavriete, zabudnú, že sú vetrom. Že ich poslanie je fúkať. Osviežiť, keď je horúco, odohnať búrky a mraky, či rozospievať Zem.

Alžbetka
Foto DA Alžbetkinej mamky

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 49)

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla.