Môže sa stať, že v deťoch zničíme dobro

Ľudia radi kritizujú a ak si už raz vytvoria názor, ťažko ho menia. Namiesto toho vyhľadávajú tie situácie, momenty, ktoré im do už vytvoreného názoru pasujú, a ignorujú všetko, čo im ho vyvracia. Práve takýmto ľuďom je venovaný tento článok.

Nedávno bola u mňa na návšteve sestra s manželom a ich skoro 5-ročnou dcérkou. Moja neter je energické a nebojácne dievčatko, a aj keď sa nevidíme často, o to je radosť väčšia, keď sa spolu hráme alebo bláznime. Väčšina ľudí kritizuje jej „turbo“ pohon a neskrotnú energiu. Často vravia, že je nevychovaná a nevie sa vmestiť do kože. Že vraj nepočúva a čokoľvek jej vravieť je ako hádzať hrach na stenu.

Návšteva sestrinej rodinky trvala celý víkend. Jedno predpoludnie sme spoločne varili, do pomocných prác sme zapojili aj neterku. Sestra robila šalát, ja hlavné jedlo a konverzácia medzi nami – okrem typických sesterských dialógov a chrochtavého smiechu nad všetkým možným – viedla aj ku kvalite cibule, ktorú sme mali doma. Cibuľa kúpená v nemenovanom obchode bola nekvalitná, bez šťavy a zmienila som sa o tom, aké ťažké je nájsť normálnu zeleninu. Neterka nám pomáhala, do toho si maľovala, pobehovala po byte, hrala sa na vĺčka a štebotala každú sekundu o niečom inom.

Asi o hodinu neskôr šla sestra do obchodu a vzala so sebou aj dcérku. Sestra mi po návrate vravela, že dcérka stále hovorila, aby kúpili cibuľu. Nechcela z obchodu bez nej odísť. Sestre to najprv nedochádzalo, ale až potom si uvedomila, že dcérka vnímala našu predchádzajúcu konverzáciu o tom, akú mám doma zlú cibuľu, aj keď sa nezapájala a behala okolo. Vnímala, zapamätala si ten rozhovor a ukázala záujem a starostlivosť o druhého.

Aj keď sa nám zdá, že deťom ide informácia jedným uchom dnu a druhým von, pravda je taká, že nás neustále pozorujú. Všetko vnímajú – čo hovoríme, ako sa chováme, ako sa vyjadrujeme o druhých a ako sa správame k sebe navzájom. Učia sa od nás a opakujú.

Druhý krásny moment, ktorý som zažila so svojou neterkou, niesol so sebou láskavosť a starosť. Umývala som si tvár, mydlo mi vtieklo do očí a pritom, ako mi neterka štebotala, aby som sa pozrela do zrkadla, som sa snažila opláchnuť si štípajúce oko. Keď som oznámila, že, bohužiaľ, mám mydlo v oku a nemôžem s ňou ísť k zrkadlu, chytila ma za ruku, prikázala mi, aby som sa zohla a ja, so zažmúrenými očami, nevidiaca okolie, som ju poslúchla. Na to, čo nasledovalo, spomínam doteraz s láskou a úsmevom na tvári. Neterka totižto držala v rukách uterák a ako som sa k nej zohla, utrela mi štípajúce oko.

Zareagovala okamžite, preukázala starosť o druhého bez toho, aby ju jej matka alebo otec upozorňovali a učili ju to príkazmi. Šli jej príkladom, pretože sa nielenže starajú o seba navzájom s láskou, ale robia to aj s najbližšími. Odhliadnuc od toho, že deti majú záujem o druhého a láskavosť (aspoň podľa mňa) v krvi.

Tieto momenty neterkinej starostlivosti, láskavosti a „vychovanosti“ veľa dospelých nevidí. Pre nich bola a vždy aj bude nevychované, z reťaze utrhnuté a po hlave rodičov skákajúce dievčatko. Vytvorili si na ňu pred rokmi názor, ktorý odmietajú zmeniť. Preto si všímajú iba to jej chovanie, ktoré sa im do ich konceptu „nevychovaného dieťaťa“ hodí. A aj naďalej ignorujú čoraz častejšie prejavy neterkinej ľudskosti a bezpodmienečnej lásky k človeku bez posudzovania a odsudzovania.

Bola by som rada, keby ste sa teraz zamysleli. Sme šťastní ľudia? Máme úprimné a srdečné vzťahy? Alebo sme neustále pod nátlakom súdenia od druhých? Posudzujeme sa, porovnávame, odsudzujeme všetko, čo je odlišné, čo nie je podľa našich predstáv alebo stereotypov, ktoré sme sa už v detstve naučili. Toto chovanie nájdeme aj v rodinách, ktoré majú byť zdrojom lásky a úprimnosti. Učíme mu aj naše deti, z ktorých vyrastú rovnako nespokojní ľudia ako sme my, s narušenými a komplikovanými vzťahmi ako máme my. Deti majú čisté a úprimné srdce, a presne tak vidia aj svet. A my dospelí im ho ničíme a tvoríme svet plný nenávisti a nepriateľstva. Udupeme v nich prirodzenosť a nahradíme ju toxicitou dnešného sveta. Prečo? Pretože nie sme šťastní a cítime istú formu satisfakcie, ak sú nešťastní aj ostatní.

Mgr. Mária Hanúsková
26. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Pixabay.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa (ktorý si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).