Máš ma v paži! (Koncentrácia detí alebo dekoncentrácia dospelých?)

Črepiny z môjho zrkadla 54)

Situácia:
Veľmi jednoduchá situácia. Muž sa chystá s dcérkou von. Bicykel je pripravený, tatko balí vodu do fľaše, ovocie do škatuľky a ďalšiu misku na chytené žabky, pršiplášť… Počas balenia vysvetľuje dcérke, aby sa poobliekala, pripravila si hračku na von, obula sa. Keď je hotový, obráti sa a – zistí, že ho dcérka vôbec nepočúva. Sedí za stolom a kreslí si obrázok. Muž sa nahnevá, dá ruky v bok a vyhlási – Ty ma tuším máš v paži!

Čo tým chcem povedať:
Tatko sa hnevá, pretože robí toľko vecí, aby sa vypravil s dcérkou von. Dáva pokyny, všetko je pripravené, obaja sa tešili na výlet. Tak prečo dcérka nespolupracuje? Je jej výlet ľahostajný? Tatko ľahostajný? Prečo ho ignoruje, nedáva pozor, sabotuje snahu o vypravenie sa von?

Čo tým hovorím:
Tatko ruší koncentráciu, ktorú nepostrehol. Nevie, kedy začala. Obrázok sa stal takým dôležitým, že naň dcérka sústreďuje všetku pozornosť.

Lepšie pre mňa a pre dcérku:
Koľkokrát ste škrípali zubami, pretože v momente, keď ste sa s chuťou pustili do práce, sústreďujete na ňu všetky svoje zmysly, niekto príde a vyruší vás? Navyše ho ani nenapadne, že prežívate tvorivú chvíľu, keď vám to ide od ruky, zachytávate na papier/do notebooku bombastický nápad, rozpracúvate niečo, čo by z vás inokedy išlo ako z chlpatej deky. Koľkokrát ste hovorili niečo človeku a vôbec ste si nevšimli, že spolu s vami mu čosi rozprávajú najmenej ďalší dvaja ľudia? Kto má koho v paži? A má vôbec niekto niekoho v paži alebo len mylne interpretujeme situáciu? Berieme si osobne, že sa niekto namiesto na nás sústredil na niečo iné – na niečo, čo my nepovažujeme za také dôležité ako práve to, o čom sa chceme rozprávať my?

Niekedy je problém, že sa jednoducho stále ponáhľame. Potrebujeme všetko rýchlo, rýchlo zariadiť, vybaviť a hneď na to vybaviť aj dačo ďalšie. Keď sa ponáhľame a nevieme spomaliť, potom máme stále pocit, že nás niekto naschvál sabotuje. A možno aj áno – pretože dôležitejšie než množstvo aktivít, ktoré práve vykonávame, je práve to spomalenie. Veď viete, čo sa hovorí – ak nejde o život, ide o … A za pravdu by nám dal práve ten, komu o život skutočne išlo. S ponáhľaním ide ruka v ruke aj stres, adrenalín, nehody na cestách, nepozornosť, zábudlivosť a napokon život všade možne len nie v prítomnosti.

Ďalšia pripomienka na zamyslenie – koľkokrát som vybafla ja na muža alebo naopak – Ty ma máš v paži! Len preto, že som si nevšimla, ako sa muž niečomu venuje, a snažila som sa mu niečo hovoriť. Veď má dve uši… Muža ani dcérku „v paži“ nemám, ani som nemala a opačne to platí rovnako. Túto vetu používame len na podčiarknutie frustrácie, že nám práve niekto nevenuje pozornosť. Ale venujeme pozornosť my tomu, že dotyčný práve niečo robí?

Takže kto ruší koho pozornosť? Učiteľka žiakovu, ktorý sa hlboko zamyslel, alebo žiak učiteľkinu, lebo nedáva pozor a má ju „v paži“? Najmä u malých detí ide o citlivú vec – čoraz viac rodičov sa sťažuje na to, že dieťa vypína, nevie sa na nič sústrediť, preskakuje s pozornosťou z predmetu na predmet. Pritom veľakrát sme rušiteľmi ich pozornosti práve my. My zhromažďujeme veľké množstvo podnetov a dávkujeme ich deťom neúmerným množstvom, nevšímame si, čomu sa venujú (chcú venovať) a často ich rušíme.

Nie naše deti majú dačo „v paži“, ale pravdepodobne práve my sami. Predsa prítomnosť, ktorá nám uniká pomedzi prsty. Maličkosti a každodenné radosti, pretože sme v prílišnom zhone, aby sme ich zaregistrovali. A svoju neprítomnosť ešte podčiarkneme frustrovaným „máš ma v paži“ (a podobnými vyhláseniami).

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu.
Každú stredu pribudne nová časť.