Môže sa stať, že si vybuduje nerovnocenné vzťahy (dominancia verzus submisivita)

Moje priateľky sú vo veku, keď sa jedna po druhej pomaly vydávajú a riešia očakávanie spoločnosti – skoré splodenie potomkov. Väčšina z nich sa mi zverila, že sa titulu matky desia, pretože jednoducho netušia, ako s deťmi komunikovať. Deti sú pre ne neznáme osobnosti a nemajú potuchy, ako s nimi nadviazať kontakt. Táto myšlienka ma zaujala a začala som si v našej spoločnosti všímať veľmi zaujímavý fenomén, a to že nevieme, ako správne komunikovať.

Výchova detí sa v minulosti brala veľmi priamočiaro – rodič je neomylná autorita a dieťa submisívne a poslušné stvorenie. V súčasnosti začína prevládať druhý extrém, keď sa rodič stáva obeťou dieťaťa, ktorému sa povolí až príliš, a preto vyskakuje. Vidíte, čo majú tieto dva prípady spoločné? Je to v skutočnosti jeden vzťah, vzťah dominantného a submisívneho.

Autoritatívna výchova robí s dieťaťom dve veci. Učí ho, že vzťah tvorí dominantný a submisívny človek, nie rovnocenní partneri. A po druhé, v budúcnosti prevezme buď jednu, alebo druhú rolu tohto vzťahu. Dieťa sa učí, že vo vzťahu k dospelému je podradené, preto ako dospelý človek vo vzťahu k svojim vlastným deťom vie hrať rolu len dominantného a celý cyklus pokračuje. Ak aj dospelý premýšľa o výchove a chce tento kruh narušiť, prichádza ten druhý spomenutý prípad – dospelý sa stane submisívnym a dieťa dominantným. Čo sa stalo? Človek skrátka pozná iba rolu podradeného alebo nadradeného. Nie rovnocennosť. A presne takýmto štýlom vie aj komunikovať.

Keď pozorujete svoje okolie alebo privediete deti k starým rodičom, ako prebieha ich komunikácia? Zvyčajne sa starý rodič nevie s dieťaťom zhovárať normálne, ale len formou poučovania, príkazov a rád. Na ulici stretávam množstvo starých rodičov a ich vnúčat a z úst babky alebo dedka počúvam neustále komandovanie. Dieťa ide po chodníku, starý rodič ho napomína, aby nešlo k okraju chodníka, dávalo pozor na prichádzajúce auto, na psa za plotom, pričom dieťa nerobí nič, len ide po chodníku a nemá intenciu ísť ani na cestu, ani k susedovmu psíkovi. Dominanciu, ktorú starí rodičia videli u svojich rodičov vo vzťahu k nim samým, teraz vnášajú aj do vzťahu k deťom a vnúčatám.

Nejde len o deti, ale o vzťah ako taký. Učíme sa, že nerovnocenný vzťah je normálny, že krik, poslúchnutie, len aby bol doma pokoj, je v poriadku. So vzťahom, kde nevládne harmónia, ale nadradenosť a podradenosť, sme naoko spokojní, pretože žiadny iný nepoznáme a v ničom odlišnom by sme ani nevedeli existovať. Kompromis pre nás znamená nie spokojnosť oboch strán, ale ustúpenie jednej z nich v prospech druhej. V tom prípade prichádza na rad pasívna agresia, zranené ego a nakoniec tým trpíme len my a náš vzťah k človeku.

Poznáte tie prípady, keď sa nad vás niekto povyšuje len preto, že má vysokú školu, je vyššie postavený v práci alebo má väčší dom? To všetko sú len kompenzačné mechanizmy nerovnovážneho vzťahu, ktorý sme sa naučili v detstve. Ak sa chlapec, v detstve toľko ponižovaný vlastnými rodičmi, stane manažérom, poslúži mu práve táto pozícia na zakrytie hlboko zarytých pocitov menejcennosti. Ten pocit, že je podradený, si nahradí umelo vytvoreným konceptom, ktorý ľudia prijali – v tomto prípade, že manažér je niečo viac ako napríklad smetiar. Z detskej pozície submisívneho mu titul manažéra slúži ako vstupenka do radov nadradených. A to len preto, že ľuďom je cudzí koncept rovnocennosti a rovnocennej komunikácie.

Kde sa vzala celá tá myšlienka, že deti sú podradené nám dospelým? Skutočne sú? A prečo? Stojí zato udržiavať neustály kruh dominancie a submisivity, ktorý tento svet a súčasné vzťahy dohnal tam, kde sú dnes? K ignorovaniu, nenávisti, odsudzovaniu a narušeným vzťahom?

Mgr. Mária Hanúsková
28. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Shutterstock.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciál Dojčiatko & batoľa.