Ja to chcem! Tak mi to kúp!

Črepiny z môjho zrkadla 59)

Situácia: Pozeráme rozprávku, keď tu ZRAZU vybehne reklama. Dcérka zbadá, že v nej vystupujú nádherné hračky. Maminka, toto chcem, oznámi mi. A ja mám chuť oznámiť, že na všetko, čo mi kedy ukázala, že chce, by nestačil celý náš finančný rozpočet. Mám chuť povedať jej klasické (používané): „Vieš, čo všetko chcem ja mať a nemôžem?“ Alebo jej začať vysvetľovať, že to mať nemôže, pretože na to nemáme peniažky, je to zbytočné, veď hračiek má milión, nech sa sama zamyslí, veď ju ani nepotrebuje. Alebo povedať: „Takúto hlúposť chceš? Veď niečo podobné už máš.“ Jednoducho vyjadriť sa v zmysle, že toto teda nie.

Čo tým chcem povedať: Túto hračku mať nemôžeš. Nežiadaj ju odo mňa.

Čo tým hovorím: Takouto reakciou chcem dieťa priviesť k rozumu. Nemôže mať predsa všetko na svete. Lenže neprehnala som to trošku? Svojím myslením a reakciou som dcérku predbehla. Ona mi nepovedala (aj keby povedala): „Maminka, kúp mi to, najlepšie hneď teraz.“ Hoci veta „Maminka, chcem to!“ v našich hlavách vedie ku konaniu, deti to tak nemyslia (kým ich k tomu nedovedieme). Dovolíte si povedať, čo všetko by ste chceli? Prebehne vám to mysľou? Viem presne, čo by som v živote chcela dosiahnuť či vlastniť. To, že si to pomyslím, alebo o tom rozprávam nahlas pred mužom, ešte neznamená, že sa hneď v tom momente postavíme a ideme konať (netýka sa to nákupu potravín 🙂 ). Najskôr treba šetriť, plánovať, určiť kroky, ktoré treba vykonať na ceste za cieľom. Hračka v reklame je cieľom. Dcérka si ho vytýčila (hoci v ďalšej reklame sa cieľ zmení). Ja miesto podpory alebo pochopenia začnem vysvetľovať, prečo by si tento cieľ nemala stanovovať. Nechcem ničiť detskú motiváciu. Hoci sa mi cieľ ­­­­hračka zdá byť malicherný a nestály. Je to môj názor, uhol pohľadu a nezhoduje sa s dcérkiným. Z nejakého dôvodu je pre ňu dôležité zdôveriť sa mi a prezradiť (za čo som jej vďačná a v čom ju chcem pre budúcnosť plnú vzájomnej dôvery podporovať), čo všetko sa jej páči tak, že neváha po tom túžiť. Stanovuje si cieľ. Nechcem ju zosmiešniť, zľahčiť to, aby mi neprestala o svojich cieľoch ďalej rozprávať. Čo ak ju demotivujem si ciele stanovovať, keď „to všetko aj tak mať nemôže“? Načo potom túžiť? Alebo ešte lepšie – kupovať si v budúcnosti všetko len preto, že to niekedy nemohla podľa ostatných mať?

Lepšie pre mňa a pre dcérku: Dcérka ma sama zastavila. „Viem, maminka. Chcem to, keď budeme mať na to peniažky.“ Sama mi tak povedala, aby som ju túžiť nechala. Pocit, že maminka povie: „Áno, niekedy, áno, tvoja túžba je v poriadku, maj si ju, aj ja také mám,“ ju uspokojuje. Je jej dovolené túžiť, rešpektujeme jej túžby. Hoci sa nesnažíme o ich naplnenie. Ak ale dcérka chce o propagovanej veci viac rozprávať, vtedy ju upozorním na rozdiel medzi chcieť a potrebovať. „Ak si minieš peniažky na toto, nebudeš môcť mať tamto. Naozaj ti na tom tak záleží?“ Ak záleží, zapisujeme si, čo kedy chcela mať. Dcérka zvyčajne zabudne a presedlá na niečo iné. Ak túžba pretrvá, vtedy o veci už uvažujeme celá rodina. Ešte ponúkneme podľa nás stimulujúcejšiu alternatívu (ponúkneme dcérke, čo potrebuje). Neučíme tak deti niečo dôležité?

Mama Žaneta
Foto autorka

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.