Môže sa stať, že vyjadrenie lásky bude neprirodzenosť

Aby sme zmenili ľudí, treba ich milovať. Náš vplyv siaha len potiaľ, pokiaľ siaha naša láska. Johann Heinrich Pestalozzi

Mala som obdobie, keď som si uvedomila, akú mám silnú potrebu povedať priateľom, čo pre mňa znamenajú. Čo k nim pociťujem, aká som rada, že sú v mojom živote, ako si vážim ich prítomnosť a priateľstvo. Myslela som, že ich poteším, avšak miesto toho sa stalo niečo nečakané.

Moje citlivé vyjadrenie nebolo sentimentálnou scénou plnou sĺz, akú vidíte v romantických filmoch. Nestáli sme v daždi, ani nikto neplakal v srdcervúcom momente plnom citov. Moje slová zo mňa vyšli nad pivom, ktoré mám tak rada. Nič romantické, čo by sa hodilo do filmu. Od svojich priateľov som nečakala rovnakú odpoveď. Len som si začala uvedomovať, aký je tento život krátky. Ako rýchlo plynie a my ho žijeme stereotypne, automaticky, neužívame si ho. Rovnako ako nevyjadrujeme vďačnosť z najkrajších vecí, ktoré sú pritom zadarmo – láska, priateľstvo, čas strávený s milovanými. Možno si myslíte, že vaši najbližší vedia, čo k nim cítite a akú vďačnosť pociťujete. Ak vám matka navarí polievku a prinesie vám ju, alebo kamarát požičia obľúbenú knihu, ktorú by nedal do rúk nikomu, či brat, ktorý si zapamätal, že ste chceli ako dieťa maľovať a na narodeniny vám podaruje maliarsky set – ako reagujete? Skúste im slovami vyjadriť, ako ich ľúbite a sledujte ich reakciu. Zavolajte im len tak a povedzte, ako vám zmenili život k lepšiemu, akí ste šťastní, že patria do vášho života. Aký to podľa vás bude mať efekt?

Keď som priateľom vyjadrila vďačnosť, aká som šťastná, že ich mám, bolo pre nich ťažké stráviť to. Viem, že ich to potešilo, možno dojalo, ale nevedeli, ako majú reagovať. Vo svojom živote neboli často vystavení situáciám, keď by im niekto vyjadril lásku verbálne a priamo. To ma prinútilo zamyslieť sa, prečo sa ľudia cítia takí nesvoji a v rozpakoch, ak im povieme, že ich máme radi.

Možno nikoho neprekvapí, ak poviem, že všetko sa začína v detstve. Rodičia sa snažia zo svojich detí vychovať slušných ľudí, zamerajú sa na príkazy, zákazy, aby ich čo najvhodnejšie nasmerovali. Ale vyjadrenie lásky akosi chýba alebo existuje v takej malej miere, že to deťom nestačí. Rodičia sú síce presvedčení, že deti vedia, aká silná je ich láska k nim, ale opak je pravdou. Častejšie, než by som chcela, sa stretávam s tým, že deti pochybujú o tom, že ich rodičia milujú. Necítia, že by brali do úvahy ich reálne Ja, či akceptovali, že sa líšia od ich predstavy ideálneho dieťaťa. Cítia, že by podľa matky či otca mali byť schopnejšie, múdrejšie, asertívnejšie či spoločenskejšie. Ako tak píšem tento článok, uvedomujem si, že by som mojich známych, ktorých rodičia akceptujú presne takých, akí sú, dokázala spočítať na prstoch jednej ruky. Nemusia sa pretvarovať, klamať, tváriť sa, že cítia niečo iné – proste sa pred rodičmi prejavujú slobodne a bez strachu, že nebudú milovaní.

Z toho podľa mňa pramení aj naša reakcia na prejavy lásky. Nie sme na ne zvyknutí, nevieme ako reagovať a ako odpovedať. Necítime sa v takom momente prirodzene a to je presne to, čo zapríčiňuje dnešnú toxicitu sveta. Láskavých slov a činov je tak málo, že ich berieme ako raritu, ako ohrozený druh, ktorý o chvíľu vyhynie. Nenechajme láskavosť umrieť, nevzdávajme sa toho jediného, čo môže tento svet vyliečiť.

Zavolajte ešte dnes osobe, ktorú ľúbite a povedzte jej to. Urobte jeden láskavý čin každý deň, hoci aj pomôžte matke s kočíkom do hromadnej dopravy, otvorte dvere starému človeku alebo sa usmejte na predavačku, ktorá nenávidí svoju prácu a dáva to patrične najavo. Zmena, ktorú chceme vidieť vo svete, začína nami. Deti nás sledujú a opakujú – myslime na to.

Mgr. Mária Hanúsková
33. časť seriálu Môže sa stať…
Foto 123rf.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.