Môže sa stať, že zničíme nepoškvrnenú detskú dušu

(dospelí ako jed)

Spisovateľ Dostojevský tvrdil, že deťmi sa lieči duša. Bol jedným z mála dospelých, ktorí poznali slobodu a nepoškvrnenosť detskej duše a mysle. Jedným z mála dospelých, ktorí  poukazovali na to, ako im ju my dospelí ničíme.

Najkrajšie sú príbehy, ktoré píše sám život. Potvrdí to aj nasledujúci príbeh, ktorý som prežila, ako inak, so svojou milovanou neterou.

Som introvertka a pozornosť veľkého počtu ľudí mi skutočne nerobí dobre. Niekedy je však potrebné vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a pripomenúť telu, že mimo nej sa nachádza pravý život. Ja som z nej vystúpila a súhlasila som, že budem robiť program na svadbe svojej najlepšej kamarátky. Hovoriť pred ľuďmi, ktorých nepoznám, mi pripadalo, ako zdolať Mount Everest v papučiach a plavkách. Ale čo by som pre svoju celoživotnú spriaznenú dušu neurobila.

Na svadbu pozvali aj rodinu mojej sestry. Malá neterka v krásnych šatôčkach neváhala ovládnuť parket a začať tancovať ako prvá. A potom som tu bola ja, zrelá na upokojujúce lieky. Mala som privítať hostí, predniesť príhovor a celý večer robiť program. Pri príhovore som zistila, že nervozita je horšia, než som čakala a moja myseľ, na pokraji nervového zrútenia, mi naznačovala, že by bolo vhodné zavrieť sa na toaletách a tváriť sa, že neexistujem. A potom ma vzala za ruku moja neter a žiadala ma o tanec. Tancovali sme ako roboti, ako princezné, ako veveričky a striedali sme to s naháňaním. Všetci na nás pozerali a sledovali nás, ale mne to prekvapivo vôbec nevadilo.  Bláznila som sa s neterkou, ako keď sme spolu vonku v prírode. Boli sme na očiach celého svadobného osadenstva.

No a keď som znovu mala vziať do ruky mikrofón, ona bola pri mne. Držala ma za ruku, usmievala sa a pokojne čakala, kým skončím a pôjdeme opäť tancovať. Sledovala som jej usmievavé očká. Zrkadlila sa v nich duša dieťaťa, na ktorom sa ešte nepodpísala naša toxická spoločnosť. Razom zo mňa spadol všetok stres.

Cítila som sa pri nej tak dobre, tak slobodne, presne ako keď som ja bola tým dieťaťom, ktoré dospelí ešte nezničili. To dieťa, ktoré nepremýšľa nad tým, že ho iní ľudia súdia, ktoré sa nehanbí a nesúdi, ale miluje všetkých ľudí okolo seba a spriatelí sa so všetkými, pretože nemá predsudky.

Presne to dieťa zo mňa na svadbe mojej najlepšej kamarátky vytiahla neterka. A ja, bez stresu a s neterkou po boku, som odmoderovala aktivity, medzi ktorými sme spoločne tancovali presne ako deti – slobodne, bez tej zbytočnej myšlienky, ktorá ľudí ovláda, a síce: čo si pomyslia ostatní?

Mgr. Mária Hanúsková
36. časť seriálu Môže sa stať…
Foto 123rf.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.