Môže sa stať, že sa z láskavého správania stane abnormalita

Človek je spoločenský tvor. Je pre neho nemysliteľné existovať mimo spoločenstvo, no aj napriek tomu si škodíme, závidíme si a sme neprajní. Láskavé správanie v nás vyvolá skôr podozrievavosť alebo silnú potrebu oplatiť „službu“ aby sme náhodou nezostali nič dlžní.

Som veľmi citlivý a vnímavý človek. Na napätie v miestnosti reagujem takmer okamžite, zlá atmosféra medzi ľuďmi ma kúsok po kúsku ubíja, hoci sa ma nezhody medzi nimi priamo netýkajú. Ľudskú nevraživosť, prerastené ego, neprajnosť a závisť vnímam citlivejšie než mnoho iných ľudí. Čo sa deje vo svete a to, akým spôsobom sa k sebe ľudia správajú, nie je pre mňa vec, nad ktorou by som mykla plecom, ale býva to pre mňa obyčajne zdrojom nesmiernej ľútosti.

Od útleho detstva som bývala empatická osoba. Všímala som si, že to, čo mi dospelí prikazujú (hoci v dobrej snahe pripraviť ma na život plný boja), nie je správne. Správať sa k ľuďom zle, len aby sa „po mne nevozili“, byť nepríjemná len preto, aby som si zaistila rešpekt a nikto ma nepodrazil? Hm, možno by to fungovalo, ale za cenu môjho svedomia.

Áno, veľakrát som konfrontovaná s ľuďmi, ktorí sú nepríjemní, a moju slušnosť si vyložia ako strach pred ich autoritou. Až príliš často sa stretávam s ľuďmi, ktorých zrejme učili presne to, čo mňa – ak vyrazíš do boja ako prvý, budeš úspešný a nikto si na teba netrúfne. Až príliš často… A uvedomila som si to pri návšteve obyčajného supermarketu v obrovskom nákupnom centre.

Stála som v rade, v rukách držiac len fľašu minerálky. Typický scenár – hromada ľudí, iba dve otvorené pokladne. Ľudia výrazmi tváre dávali najavo svoju nervozitu, prešľapovali z nohy na nohu. Predo mnou stál v rade deduško s plným vozíkom nákupu – a veľmi pomaly začal trasúcimi sa rukami vykladať potraviny na pás. Preblesklo mi hlavou, že si teda riadnu chvíľu počkám, a to aj preto, že ani pokladníčka nebola svižná. V tom sa dedko na mňa otočil, pozrel na jedinú fľašu minerálky v mojich rukách a pustil ma s úsmevom pred seba.

Prečo spomínam práve túto situáciu? Pretože ma nesmierne prekvapila. S prekvapeným výrazom som deduškovi zo srdca ďakovala a zrejme bolo moje prekvapenie poznať na hlase aj v tvári, pretože jeho výraz vravel – veď to nie je nič svetoborné. Ale pre mňa bolo, a to je práve ten problém, vďaka ktorému píšem tento článok.

Láskavosť sa pre mňa stala takou výnimočnou, takou zriedkavou a mimoriadnou ľudskou vlastnosťou, až som ju pomaly pokladala za celkom vymiznutú. Až príliš dlho ma dospelí učili, že svet je nebezpečné a zlé miesto, až sa celý môj organizmus obrnil veľkou dávkou podozrievavosti. Až priveľmi často som u dospelých videla bojovné a obranné správanie, až som uverila, že ľudia znamenajú nepríjemnosti. Očakávam od nich automaticky to najhoršie, som každý deň pripravená, že budú ku mne nepríjemní a nevrlí.

Celý svet sa správa, ako keby bola láskavosť nenormálna. Sme až príliš zvyknutí, príliš pripravení, že sa ľudia nebudú správať vrúcne. Nad tým, že sa stretneme s niekým nepríjemným, sa ani nepozastavujeme. Ak o tom náhodou hovoríme a vyjadríme svoj smútok nad situáciou, dozvieme sa, že si to príliš berieme a máme to nechať tak, veď je to „normálne“. Dospela naša spoločnosť do stavu, keď sa také správanie akceptuje? A navyše aj deti vyrastajú v tom, že majú toto správanie akceptovať a správať sa presne tak aj k ostatným.

Svet bude lepším miestom, ak budú deti vnímať láskavosť ako prirodzenú súčasť života. Ak im každý deň budeme prostredníctvom nášho príkladu ukazovať, že je to súčasťou toho byť človekom. Ja som na to akosi pozabudla a srdečne ďakujem tomu milému deduškovi, že mi to pripomenul.

Mgr. Mária Hanúsková
38. časť seriálu Môže sa stať…
Foto Pixabay.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.