Môže sa stať, že vlastniť neznamená byť šťastný

Aj keby som sa hlboko zamyslela, nevymenovala by som viac ako dve či tri hračky, ktoré som vlastnila ako malé dieťa. Čo však dokážem vymenovať bez premýšľania, sú chvíle z detstva, v ktorých hračky nezohrávali absolútne žiadnu rolu.

Mám osem rokov. V jedno teplé popoludnie sme sa so sestrou a sesternicou hrali na vojakov. Naša bojová úloha bola dostať sa zo záhrady k našim domom bez toho, aby sme stúpili na zem. Chodíme po streche garáže, po konároch stromov, po hojdačke a márne premýšľame, ako prebrodiť more trávy bez jej kontaktu s našimi chodidlami.

Iný deň bola sestra presvedčená, že urobí najlepšiu voňavku na svete. Natrhali sme preto okvetné lístky, dali sme ich do vody a čakali sme na najvoňavejší parfum sveta. Doteraz si pamätám, aká bola moja drahá sestrička nešťastná, keď z voňavky vznikla smradľavá hmota, ktorá neskončila nikde inde než v záchode.

Naša fantázia nemala konca kraja. Vyrastali sme ešte v čase, keď nás babka či rodičia poháňali pomáhať do záhrady. Neznášali sme to, ale s detskou kreativitou sa aj povinnosť stáva zábavou. Kopanie zemiakov a ich donáška na dvor vo fúriku sa stala tou najlepšou aktivitou na zemeguli. V okamihu bol z fúrika tank či lietadlo a my so sestrou a sesternicou na ňom lietame ako zmyslov zbavené. Priestor medzi záhradou a dvorom je odrazu pomyselnou pristávajúcou dráhou.

Hrám sa s bratom na dvore. Zaumienili sme si zafarbiť všetky kamene sveta na bahnovú farbu. Sedíme oproti sebe, spievame si, zhovárame sa, ale hlavne precízne a sústredene farbíme kameň po kameni bahnom. Sme nadšení a cítime sa, akoby sme práve plnili najdôležitejšiu úlohu na svete. Nesmierne dôležitou sa nám zdala byť aj záchrana slimákov. Netuším prečo, ale jedného dňa sme nadobudli presvedčenie, že sú v ohrození. Všetky slimáky, či zo záhrady alebo dvora, sme nazbierali do vedra a priniesli sme ich pred vchodové dvere nášho domu. To, ako veľmi sa rozliezli okolo zárubní, na dvere a koľko slizu z toho vzišlo, nemusím ani spomínať. O hneve mojej drahej mamičky ani nehovoriac.

Sledujete, kam tým mierim? V konečnom dôsledku na majetku nezáleží a ani záležať nebude. V posledných chvíľach života si človek nesumarizuje, čo všetko vlastnil, ale čo prežil a koľko času premrhal.

Detskú fantáziu hmotný majetok otupuje. My sme nevlastnili ani zlomok z toho, čo majú dnešné deti, ale napriek tomu sme mali neskutočne bohaté detstvo. To najdôležitejšie, čo svojim deťom môžete dať, nie sú drahé hračky, ani hromada luxusného oblečenia, ani najnovšia elektronika. Sú to zážitky a váš čas. Pretože aj keby som sa hlboko zamyslela, nevymenovala by som viac ako dve či tri hračky, ktoré som vlastnila ako malé dieťa. Zato zážitky vám rozpoviem bez premýšľania.

Mgr. Mária Hanúsková
42. časť seriálu Môže sa stať…
Foto 123rf.com

Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.