♪ Odpustíš mi, zlatko moje? „Nie, maminka.“

Črepiny z môjho zrkadla 75)

Situácia: Dcérka si začína uvedomovať, čo znamená, keď nám niečo rozpráva a my, namiesto toho, aby sme jej venovali pozornosť, odvrátime sa a presedláme na niečo iné. Občas sa nám to stáva. Dcérka nás vtedy zastaví a povie: „Zase ste ma prerušili.“ Poďakujeme jej a ospravedlníme sa. Nedávno som to zase spravila. Poprosila som dcérku o odpustenie. Sedela na gauči a povedala mi: „Nie, neodpustím!“ A začala si strihať z papiera. Čože?!?

Čo tým chcem povedať: Nie, maminka, tentokrát ti neodpustím. Robíš to stále dokola, prekročila si moju hranicu.

Čo tým hovorím: Cítim slobodu v tom povedať „nie“. Maminka to prijme a ideme ďalej.

Lepšie pre mňa a pre dcérku „Nie“ situácie sú pre mňa dospelú mamu ťažké. Viete povedať nie? Blízkym, priateľom, rodine? Záleží na tom, čoho sa to týka. Pokiaľ vašich jasne stanovených hraníc, odmietnutie by malo byť ľahké. Bez vysvetlenia. Pokiaľ nejde o osobné hranice, snažíte sa zrejme nájsť dohodu, kompromis, možnosti, ako pomôcť, ako vyjsť v ústrety, aby boli spokojné obe strany. Možno sa často prekonávate, pretože sa vám nechce, ste unavení, radšej by ste robili niečo iné. No nepreškrtnete „nie“ a „odmietnutie“ aj preto, aby vás mali radi? Aby ste niekoho nesklamali? Hoci by ste išli proti sebe? Prečo táto dilema?

S „nie“ sa totiž spája – vina. Ak poviem „nie“ (v akejkoľvek situácii), znamená to, že mi na plecia klesla ťažoba obvinení (som lenivá, nevďačná, zlá, nepomáham, robím niečo nesprávne, nie som dobrá…). Toto pozadie „nie“ si nesieme všade so sebou, preto cítime nutnosť ho vysvetliť, aby sme si vinu sňali z pliec, zľahčili ju. Lenže tá ťažoba/vina/bremeno existuje len v našich hlavách. Vytvorili sme si to sami, my bremenu prisudzujeme istú váhu. Deťom také bremeno chýba, kým im ho nepomôžeme vytvoriť, nespojíme s „nie“ a nenaučíme ho niesť na pleciach podľa vlastného príkladu.

Určite ste si všimli, že deti dilemy s „nie“ neprežívajú. Vedia si „nie“ zadefinovať, jednoznačne ho použiť. Bez vysvetlení, ospravedlnení, prejavu ľútosti. A idú ďalej, pretože deň plynie a príde ešte množstvo situácií, keď budú môcť vytiahnuť „nie“ alebo „áno“ na základe svojich preferencií. Učia sa určovať si hranice, učia sa dôsledkom, ako sa situácia vyvŕbi, ak uplatnia „nie“.

A opäť, ako na detské „nie“ reagujeme my, rodičia, prarodičia, priatelia, známi? Dcérkine „nie“ ma zastavilo. Myslí to vážne? Mne, starostlivej, svedomitej, upracovanej matke povie „nie“? A ešte k tomu si dovolí mi neodpustiť?! Na plecia mi padlo to zlovestné: „Nie som dobrá matka, nezaslúžim si nikoho lásku, som nič, menejcenná, robím všetko zle – ona za to môže! Vlastná dcéra!“ A už sa to spúšťa, ten sebaobviňovací mechanizmus, bremeno klesá. Nasledovalo by premiestnenie bremena na plecia dcéry. Alebo použitie vety, ktorú stále počuť na detských ihriskách: „Ale to ťa potom nebudú mať radi…“ Čo to hovorí o našom sebavedomí? Čo o našom prístupe k sebavedomiu (vedomiu o sebe) detí?

Mohla by som sa spýtať dcérky, čo spraviť, aby mi odpustila. Lenže načo? Ak ona pokračovala v hre, pokiaľ ona nemienila situáciu riešiť, zrejme riešenie nepotrebovala. Aspoň teraz. Možno sa k tomu vráti neskôr, ak nie, zbytočne riešiť niečo, čo netreba. Stačí dcérku sledovať.

Som rada, že cíti slobodu povedať „nie“. Vďaka tomu môžem pracovať so svojím pomyselným bremenom a „nie“ problémom. Neznamená to, že chcem hovoriť „nie“. Len to slovko očistiť, aby neznamenalo nič iné. Ako ste na tom vy?

Mama Žaneta
Foto autorka

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.