♪ Deti bez hraníc sú pohroma. Skutočne?

Črepiny z môjho zrkadla 76)

Situácia: Tvoje dieťa nepozná hranice! Už ste to počuli? Mala by si jej určiť pevné hranice. Lenže hranice nie sú o zozname vecí vylepených na chladničke. Vecí, ktoré môžete a ktoré nie. Aspoň u mňa to tak je. Horšie, že keďže som si v živote tých hraníc užila veľmi veľa, až som sa občas nedokázala ani pohnúť z miesta, musela nastať situácia, keď sa zatriasla zem a mnohé popadali. Niektoré padli časom, iné majú trhliny. Niektoré závisia od toho, ako sa vyvíjam, rastiem, mením uhol pohľadu. Niekedy sa pýtam, či má svoje hranice všetko, čím žijeme. Pochopí ich dieťa tak, ako prídu? V téme „hranice“ zrejme nie som pre dcérku dobrým príkladom.

Čo tým chcem povedať: Ak chcem naučiť dieťa hraniciam, je dobré ich mať jasne určené. Čo s tými, ktoré jasne určené nie sú? Čo s tými, ktoré si ešte len určujeme?

Čo tým hovorím: Jasne stanovenú hranicu mám jednu – nech mi je s tebou v priebehu akejkoľvek činnosti, ktorú spoločne vykonávame, alebo v spolunažívaní príjemne. Keď mi začína byť nepríjemne alebo mi niečo vyslovene vadí, to je moja hranica.

Lepšie pre mňa a pre dcérku: Na to posledné pozor. Niektoré hranice sú nejasne určené, prechádzam sa okolo nich, skúšam ich prekročiť, ísť ďalej za obzor a zistiť, či je to o. k., alebo nie. V momente, ako moje prekročenie hranice obmedzuje niekoho iného, sa stiahnem. Ak teda nie je hranica jasná, dúfam, že aspoň moje počínanie v jej blízkosti dcérku naučí, ako sa správať a ako sa naučiť rešpektovať nielen cudzie hranice, ale aj tie svoje.

Aby sme vytiahli aj nejaké príklady: väčšinou (aj v práci, aj v osobnom živote) som dokázala bežať a konať nadoraz. Čiže som nedbala na hranice a ich prekračovanie sa odrazilo na mojom zdraví. Dcérka prvýkrát počula o hraniciach, keď divočila počas spoločnej hry a dotiahla to na vrchol, na ktorom sa rozlievali poháre, padali hrnce, demolovalo sa a pišťalo. Muž dostal navyše kopance, tak sme dcérku zastavili a vysvetlili, že viac nevládzeme a nepáči sa nám to. Dcérka odpovedala: „Ale ja sa len hrám.“ Znamenalo to, že správaním nemyslela nič zlé, nechcela nám ublížiť, ani nič poškodiť. Všetko je to len hra, zábava, preto sa v nej môže pokračovať. Vtedy sme prvýkrát použili slovo „hranice“. A rovnako sme prišli na to, že tie naše sú práve o tom, čo nám je a čo nie je príjemné. Čo sa nás osobne dotýka, čo nám ubližuje a čo sme ochotní tolerovať. Vysvetlili sme jej, že ak ona dobrovoľne prekročí hranicu iného človeka, prestáva byť spoločná hra hrou, pretože druhý účastník sa necíti dobre. Už sa nehrá, hoci by ona trvala na hre. Pochopila, aj keď jej to musíme pripomínať. Najmä v momentoch, keď nie je schopná určiť, kedy „dosť“.

Aj keď deti hranice ostatných vedia prekračovať, napadlo vám niekedy, či neprekračujeme my hranice našich detí? Tie, ktoré majú jasne určené, ale nie umelo, skôr prirodzene (nedotknuteľnosť tela, hranica v schopnosti sústrediť sa po fyzickej aktivite…).Čo ak deti prekračujú, pretože ony sú „prekračované“?

Čo ak deti vôbec nepotrebujú, aby sme im určovali hranice? Prekračujú niečo, čo sami jasne nevidíme, alebo len nasilu kreslíme a deti nás upozorňujú na tieto nedokonalosti? Čo ak sú v deťoch zakódované prirodzené hranice? Čo ak im ich meníme na nesprávne, rozmazávame ich, robíme ich nejasnými? Ak vás niekto opakovane na niečo upozorňuje, neznamená to pozorne sa tomu prizrieť?… Takto pokračuje naša odysea s hranicami.

Mama Žaneta
Foto autorka

 

Sledujte seriál mamy Žanety. Každý týždeň pribúda v rubrike Stĺpček nová časť.

Čítajte aj seriál Alžbetka a jej svet z opačného brehu.
Každý týždeň pribudne nová časť.