Rovnaká výchova neexistuje, odkazujú vedci

Deti treba vychovávať rovnako. Rodičovský mýtus, ktorý v realite rýchlo zlyháva.

Nastavenú výchovnú filozofiu sa nám možno celkom darí zachovať, avšak len vo všeobecnosti. S každým ďalším dieťaťom totiž prichádza nová situácia. Naliehame, požadujeme, oceňujeme úplne inak ako pri jedináčikovi. Proces výchovy spružňujeme, robíme ho efektívnejším. Možno upustíme od prehnaného chválenia za samozrejmosti a možno prestávame bazírovať na drobnostiach, ktoré sme pri jedináčikovi mali zadefinované ako jadro výchovy. Áno, aj preto vedci neustále skúmajú ako počet a poradie príchodu detí na svet ovplyvňuje ich povahové črty aj náš prístup k rodičovstvu.

Prvý vyhráva? Nie tak celkom!

S prvorodeným dieťaťom sme nováčikmi. Rodičovskú rolu objavujeme, hľadáme sa, všetko chceme robiť ideálne. Dieťa chránime, rozmaznávame ho, prežívame oň prehnaný strach, obávame sa vlastného zlyhania, zahŕňame ho pozornosťou, starostlivosťou, obdivom. S jedináčikom sa nám darí byť dôslednými, striktnými, perfektne určovať pravidlá a klásť nároky. Aj preto prvorodení bývajú zodpovednejší, disciplinovanejší. S príchodom súrodenca im zoznam úloh ešte narastie. Musia dávať pozor, aby menšiemu neublížili a rýchlejšie „podrásť“, aby rodičom uľahčili starostlivosť o bračeka alebo sestričku. Pokým na prvorodeného kladieme ďalšie požiadavky, od mladšieho dieťaťa neraz pozabúdame vyžadovať to, čo v rovnakom veku od jeho súrodenca. Zároveň nás druhé dieťa učí brať veci športovo. Už vieme, že so zvýšenou teplotou alebo po bežnom páde z hojdačky sa nebeží hneď na pohotovosť a prvky tohto prístupu prenášame aj do výchovy.

Tak trochu samorast

V rodine je mladšie dieťa od narodenia vystavené inej situácii. Vedci upozorňujú, že popri staršom si môže dovoliť byť rozmaznanejšie. Je v role „menšieho“, ešte „nerozumie“, „nevie“, „nepozná“, „nevládze“ a od jeho súrodenca vyžadujeme, aby to pochopil, hoci má len o dva roky viac a pred narodením bračeka alebo sestričky bol pre nás on „ten maličký“.

Podľa výskumu zrealizovaného pod vedením ekonóma Josepha Doyla z Technologického inštitútu v Massachusetts, jedináčikovi sa rodičia venujú premotivovane. Rodičovstvo vnímajú ako samovzdelávanie, vlastné štúdium, sú príliš skoncentrovaní na rešpektovanie dieťaťa, jeho prežívanie, city, nálady, bezhraničné napĺňanie jeho potrieb. Po príchode ďalšieho potomka je zotrvanie v pôvodnom, intenzívnom tempe nezvládnuteľné.

Výskum potvrdil, že vo výchove sa stáva kľúčovým prvkom nemožnosť oddeliť niektoré faktory. Staršie dieťa prirodzene nasleduje rodičov, mladšie dieťa má k dispozícii model aj v staršom súrodencovi, ktorý naďalej zostáva dieťaťom so všetkými typickými prejavmi: afektom, hnevom, egoizmom, súperením, žiarlivosťou. Oddeliť faktor zníženej rodičovskej pozornosti a vývinovú etapu dieťaťa je nemožné, keďže oba pôsobia súbežne. Z toho vyplýva, že druhé dieťa vyrastá v celkom odlišnom výchovnom prostredí ako starší súrodenec a rovnaká výchova je nemožná. Za jeden z dôsledkov odborníci pokladajú skutočnosť, že mladšie dieťa býva v porovnaní s prvorodeným konfliktnejšie, ale tiež nezávislejšie. Mnoho zručností nadobúda samo a prirodzene, pružnejšie reaguje na stres a neprežíva stavy úzkosti pri začleňovaní do škôlkarského kolektívu.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.