Rodičovská súhra

Mama, ocko, dieťa rovná sa šťastná rodina. Tak to máme naprojektované z detstva pod vplyvom tradícií, rozprávok, filmov, reklamných spotov. Harmóniu však neraz naruší správanie jedného alebo oboch rodičov.

Bolo by super, keby sme vzťahy s okolitým svetom dokázali formovať ako nám odporúčajú psychológovia. S porozumením, poučením sa zo svojich aj cudzích chýb, vypočutím, prekonaním problémov cestou vzájomnej komunikácie. Väčšine z nás sa to ale nedarí, a keď sa snažíme o zmenu, zas a znova upadáme do traumatizujúcich situácií.

Pramene v detstve

Isté formy správania si osvojujeme počas detstva kopírovaním rodičovského vzoru. Mama a ocko boli pre nás od narodenia po dlhé roky celým vesmírom, kde sme čerpali inšpiráciu, ako rozvíjať kontakt s okolitým svetom, zdolávať prekážky, dosiahnuť cieľ a neskôr – ako pristupovať k sebe a vlastnému životu. Kľúčový model predstavuje to, ako sa rodičia správajú k sebe navzájom. Ak iba spolunažívajú bez spoločného trávenia času a bez komunikácie, dieťa časom pocíti priepasť, odtrhnutosť od okolitého sveta. Ďalšie nástrahy prináša preferovanie jedného z rodičov. Pamätáte si, ako tomu nepriamo napomáhalo donedávna tradičné, dnes už snáď prekonané nadväzovanie rozhovoru s otázkou, či viac ľúbime mamu alebo ocka? Babičky, susedky, známi nás ako deti stavali do príšernej situácie. Výber pripísaním väčšej dôležitosti pripomínal rozsudok.  A malo ho vysloviť malé dieťa. Možno väčšina z nás reagovala pritúlením sa k mame, čo okolie pokladalo za odpoveď a naši rodičia vystrúhali  kyslý úsmev, mysliac si svoje. Vyrástli sme, máme vlastné dieťa, ale čo keď doma navodzujeme situácie v duchu tejto nepríjemnej otázky? Nemusí dôjsť ku krajnostiam, stačia komentáre o tom, ako otec ZASA neumyl riad alebo mama ZASA bude kričať. Lebo dieťa fixuje, podnety nasáva ako špongia a postupne si vyskladá mozaiku o nás, prostredí v akom vyrastá, aj o tom, ako funguje svet.

Nevzďaľujme sa jeden od druhého

Odcudzenie má rôzne podoby. Extrémy dovádzajú k syndrómu zavrhnutého rodiča. Na základe bohatých skúseností a nových poznatkov ho ako prvý opísal americký psychiater Richard A. Gardner ešte v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Porucha, keď dieťa neodôvodnene zľahčuje alebo uráža rodiča, sa u mnohých zvykne prejaviť po rozvode. Jestvuje však menej zreteľné, zdanlivo nevinné pripisovanie väčšej dôležitosti. Prieskumy pravidelne dokazujú, že dieťa v určitom veku alebo situácii uprednostňuje jedného rodiča pred druhým. Ide o normálny, častý, dočasný jav. Ak je dostatočne vybalansovaný aktivitou, láskou a pozornosťou, nič sa nedeje. Ako na to?

Hlavnou úlohou je tráviť s rodinou dostatok času a podľa možností neprenášať všetku starostlivosť len na mamu alebo ocka. Pomáhajú slová uznania, aby dieťa vnímalo, že aj mama môže byť unavená, smutná, aj fakt, že ocko nie je len zdrojom fyzickej pomoci a materiálneho zabezpečenia. V práci, kde zarába peniažky, mu býva za nami smutno, lebo nás má rád a teraz by sa chcel s nami hrať. Stimul vo vnímaní rodičovských rolí okrem správania tak poskytneme prirodzeným pomenovaním bežnej reality.

Áno, život mužov a žien sa v mnohom líši. V živote dieťaťa však mama aj otec nefigurujú ako samostatné bytosti, ale ako tím, v ktorom každý zohráva svoju, nikým a ničím nenahraditeľnú úlohu. Hoci dieťa v prvých rokoch života preberá vzory správania nekriticky, dospelých neprehodnocuje, ale kopíruje, podvedome vníma rodičovský súlad. Ak ho pocíti, stotožní sa s ním a premietne ho do svojho fungovania v dospelosti.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.