Návrat do detstva

S deťmi získavame unikátnu príležitosť prežiť detstvo nanovo. Trend, ako si vychutnať jeho plusy, tentoraz udávame my. S vedomím, že poznáme aj mínusy.

„Je to krásne obdobie. Si presvedčená, že všetko dávaš len ty, že si super obetavá, a keď sa po rokoch pozrieš dozadu, vidíš, čo všetko tvoje deti naučili teba,“ povedala známa autorka knižiek pre najmenších Elsa Punsetová pre španielsky denník El País. Príchod dieťaťa nás katapultuje do iného sveta. Hráme sa, kreslíme, čítame a pozeráme rozprávky, žijeme škôlkou, prežívame nástup do školy a nanovo sa zamýšľame nad vecami, ktoré ešte donedávna boli pre nás samozrejmosťou.

Druhé detstvo

Príchod dieťaťa funguje ako katalyzátor. Znamená koncentráciu na budúcnosť, no zároveň nás motivuje, aby sme prehodnotili minulosť. Spomienky, zážitky z vlastného detstva v nás evokujú nielen príjemné pocity a skrze svoje deti odhaľujeme deficity vo vzťahu s našimi rodičmi. Ako dospelí sme natoľko pohltení starosťami a dosahovaním cieľov, že nevenujeme pozornosť traumám z detstva. Naše dieťa sa stáva spojivom vedúcim ku skrytým, potláčaným pocitom. Je ako zrkadlo, ktoré svojimi reakciami a potrebami poukazuje na všetko to, o čo sme boli v detstve ochudobnení. Rodičovstvo predostiera možnosť poučiť sa, rozvíjať sa, rásť. Aj definovať chyby, ktorých sa dopustili naši rodičia, budovať na odžitej skúsenosti a prijať fakt, ktorý sme detskou optikou nemohli vnímať zo širšej perspektívy. Zistíme, že nikdy nie je neskoro dať priestor šťastnému detstvu a máme šancu zažiť ho so svojím dieťaťom.

Dieťa nie je terapeut

Deficity detstva postihujú mnohých rodičov. Sú ozvenou výchovných metód praktizovaných v minulosti. Ako skorigovať staré krivdy, ktorých dôsledky v nás stále driemu?

„Je veľmi dôležité naučiť sa narábať s podobnými silnými pocitmi. Mnohí počítajú s tým, že keď majú pôvod v detstve, pomôže nám ich vyriešiť dieťa. Nie je to správne, lebo tieto pocity patria len nám, a preto je dôležité, aby dieťa zasahovali čo najmenej. Spútaní silnými detskými prežívaniami, dospelý stráca rodičovskú pozíciu a zosúva sa na detskú. Výsledkom je, že ‚dieťa‘ vychováva dieťa. Reálne dieťa v podobnej situácii čiastočne preberá na seba rodičovskú funkciu mamy, to znamená snaží sa ju upokojiť dostupnými spôsobmi. Môže sa stať poslušné, tiché, aby mamu nedráždilo. Alebo bude preberať jej stav s cieľom zbaviť ju bolesti. V oboch prípadoch dieťa stráca vlastnú slobodu, spontánnosť a prijíma zodpovednosť za reakcie mamy,“ tvrdí v jednom z rozhovorov ruská psychologička Anastasia Jemeľjančenková.

Vystríha pred liečbou ubolenej duše na úkor dieťaťa. Radí zdôveriť sa s pocitmi tam, kde to nespôsobí škodu, čiže medzi dospelými, blízkymi osobami, a k dieťaťu pristupovať ako veľký, silný a nezlomný rodič, ktorý oplýva láskou, vie byť oporou a dokáže poskytnúť pocit bezpečia. O rodičovských omyloch odborníčka hovorí, že vždy boli, sú aj budú. Ich množstvo sa nemení, kvalita áno. Ako príklad uvádza, že voľakedy rodičia fungovali v režime snahy prežiť. Nasledujúca generácia, v detstve postihnutá nedostatkom rodičovskej pozornosti, zápasí s absorbovaným pocitom viny. Výsledkom je, že nevie žiť pre seba a nerozumie vlastným potrebám.

Mnoho žien žije výlučne pre deti, nevedia ich zdravo nechať na pokoji, dusia ich svojou pozornosťou. Sú ľahko rozpoznateľné na základe propagovaného štýlu „ja som matka, kto je viac“. Hrozí, že z ich dieťaťa vyrastá jedinec, ktorý nepozná hranice, ani samostatnosť a namiesto toho, aby žil vlastný život, všetku energiu stráca na vybojovanie si osobného priestoru.

Ak sa nám pri spomienkach na detstvo vybavuje nedostatok lásky, či rodičovskej pozornosti, neznamená to, že ňou máme zahlcovať vlastné dieťa. Potrebuje totiž istú mieru slobody a osobného priestoru.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.