♪ „Chcete ma rozptýliť? Spravte to vedome,“ prosí Alžbetka

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 95)

Milá maminka, Keď som plakala ako menšie bábo, vždy si mi vysvetlila, prečo sa to deje. Čo je to za emóciu, ktorú práve prežívam, čo sme spolu s tou emóciou povyvádzali. Bola silná a aj moje správanie sa jej prispôsobilo. Raz ma babička chcela rozptýliť motýľmi, slniečkom, hračkami, kamarátmi… Lenže mňa vtedy nezaujímajú. Čo ma po nich, keď práve horí? A ohník ďalej tlie, oni ho neuhasia.

Keby som sa začala hrať s babičkou a nedbala by som na práve zúriace emócie, bolo by to, akoby som sa dobre nepostarala o požiar. Tlie ďalej, tlie a stačí mu málo, aby sa znovu rozhorel. A požiar tak veľmi páli, tak to bolí, tak sa pri tom dobre kričí. Keď sa naň ale sústredím a zistím, kvôli čomu vznikol, prečo tak silno horí, ako sme doň olej priliali, hneď sa nám lepšie hasí. A netlie. Iba ak by sa rozhorel na novom mieste. Ak na starom, nechala som tam dosť vody, aby nebol taký silný ako prv.

Jedného dňa sa stalo, maminka, že som si spravila poriadnu modrinu. Spadla som počas bláznenia a modrina nie a nie prestať bolieť. Predtým som si poplakala, nad modrinou som prestala rozmýšľať, ale teraz, keď som už väčšia, vidím ju, cítim, ju, môj mozog si ju všíma. Stále ju chytám, premýšľam, čo sa v nej deje, ako tam pracuje krv, čo cíti sval, aká citlivá je koža. A tá bolesť, hoci je slabšia, ma trápi. Vtedy si prišla za mnou a povedala si mi: „Rozumiem, že si modrinu plne uvedomuješ a to je dobré.“

Ale ak sa ňou budeš, milá Alžbetka, stále zaoberať, stále budeš smútiť, že ju máš a nezmieriš sa s ňou, zabudneš, že vonku krásne svieti slnko, že motýle poletujú v záhrade, že ťa na kresielku čaká brešúci psík a vedľa u susedov kamaráti. Je dobré, ak svojej modrine rozumieš, ale nesmieš sa v nej utopiť. Čo tak sa rozptýliť? Čo tak prestať na ňu na chvíľu myslieť? Ona tam bude dovtedy, kým sa ti nezahojí. Kým sa tvoje telo o ňu nepostará, vieš? Toto je vedomé rozptýlenie, maminka. A tak som sa vybehla hrať s kamarátmi a predstav si, keď som si modrinu večer skontrolovala, bolela menej! Ehm, a našla som si ďalšie dve. Ále, čo tam po nich…

Alžbetka
Foto Tomáš Farkaš
____________________________________________________

Volám sa Alžbetka. Mám päť rokov. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet. Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 94)
Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, ktorý nájdete tiež oblasti Stĺpček.