Keď žijeme v minulosti, žijeme v smútku. Ak existujeme v budúcnosti, existujeme v strachu. Užiť si prítomnosť je kľúčom k šťastnému životu, keď nám jeho vzácne momenty nepretečú pomedzi prsty.
O dôležitosti bytia v prítomnom okamihu som písala v predchádzajúcom článku. Avšak včera, počas vychádzky do krásnych zasnežených hôr som si uvedomila, aký dopad má naša „neprítomnosť“ na deti.
Šla som zasneženým kopcom a dýchala som úžasný čerstvý vzduch. S radosťou som sledovala trblietavý sneh, nechala sa opaľovať hrejúcim slnkom a kochala som sa zasneženými stromami. V mestách nám takýto pohľad chýba, zima so snehom je čoraz vzácnejším javom, ktorý nás núti vycestovať mimo domovy. Rovnakú myšlienku malo aj pár rodiniek, ktoré križovali našu cestu zasneženou krajinou.
Neponáhľali sme sa, užívali sme si nádherný pohľad na zasnežené hory. Rodinky ale poháňali svoje deti, ktoré robili – no, všetko, čo je pre deti prirodzené. Hádzali sa do snehu, ochutnávali ho, robili snežných anjelikov a užívali si prítomný moment, že sú vonku na hrejivom slnku, v mrazivom snehu. Ponáhľaj sa, mamka nám utiekla a ja ťa tu tiež nechám! Neváľaj sa! Nejedz ten sneh! Zákazy sršali zo všetkých strán, postupne znižujúc detskú radosť. A vtedy som si uvedomila, odkiaľ pochádzajú tie naše „dospelácke“ črty – ponáhľať sa a nevedieť si užívať prítomnosť.
Deti žijú v prítomnosti a užívajú si ju. Netrápia sa minulosťou a ani budúcnosťou. Keď ich rodič ženie, nenechá spoznávať svet a smeruje k štýlu života stále sa ponáhľať, postupne prirodzenú prítomnosť opustia. Prestávajú si vychutnávať prírodu v lese, pretože na vychádzku majú presne dve hodiny, aby stihli o osemnástej zasadnúť k večeri. Prestávajú pozorovať okolitý svet, nesmú sa zastavovať, lebo im mamička s ockom povedali, že sa to nepatrí. Keď zastavíš, utečieme ti, keď zastavíš, my pôjdeme ďalej bez teba. A tak dieťa v snahe udržať s rodičmi kontakt a krok opúšťa svoj svet a vchádza do uponáhľanej existencie, kde existuje len minulosť alebo budúcnosť. Existencia, v ktorej síce nikto nie je šťastný, ale každý sa musí podriadiť väčšinovej norme.
Nesnažme sa naše deti uponáhľať. Nechcime, aby v krásnej prírode prestali myslieť na prírodu a miesto toho mysleli na to, že musia byť späť do večere. Neberme im tu a teraz, ako to vzali raz dávno aj nám. Veď si priznajme, koľkí z nás sa dokážu na horách zastaviť a v pokoji si užívať voňavý vzduch a krásny pohľad? A koľkí cítia v tej sekunde úzkosť a hnev, že ak sa do desiatich minút nevydajú naspäť, nestihnú navariť a upratať? Neprežívate podobné pocity každý deň? A viete, že vám život týmto spôsobom uniká pomedzi prsty?
Mgr. Mária Hanúsková
80. časť seriálu Môže sa stať…
Foto 123rf.com
Seriál Môže sa stať…
Detský svet je vnímavý a plný očakávaní. Dospelí, hlavne rodičia, sú pre deti radcami a vzormi. Deti pozorujú ich správanie a vedome či nevedome ho opakujú. Nie je prekvapením, že na tom, akú budú mať deti budúcnosť, ako sa budú cítiť, čo si budú myslieť, na akej úrovni budú mať sebavedomie a sebaúctu, budú mať najväčší podiel ich rodičia. To rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa. Budete prekvapení, že aj tá najmenšia a pre dospelých možno najnepodstatnejšia reakcia alebo veta môže dieťaťu zmeniť život. Seriál Môže sa stať, opisuje situácie/reakcie/vety rodičov a ich možný dopad na budúcnosť, sebadôveru a sebapoňatie detí.
ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.
Zatiaľ bez komentára!
Môžete byť prvý, kto komentuje tento článok