Aha! Už zase pomáhate s úlohami?

Prílišná angažovanosť rodiča pri riešení domácich úloh je na škodu. On prichádza o nervy a dieťa o možnosť zvládnuť ich samo.

Mechanizmus pomáhania so školskými úlohami poznáme. Rodič v snahe vysvetliť zadanie nakoniec stratí trpezlivosť, zasiahne viac ako predpokladal a v podstate všetko vyrieši namiesto dieťaťa. Môj prvý kontakt s domácimi úlohami a najmä s prístupom ďalších rodičov nastal, keď mali naše deti tri roky. V Španielsku boli už školáčikovia, ktorí si nosia desiatu, majú učebnice, rozvrh hodín a školu berú ako priestor, kde sa podľa ich slov „hrajú s písmenkami“, rozumej učia sa. Prvá domáca úloha prišla na A4 v podobe nakresleného panáčika. Cez víkend ho mali deti vystrihnúť a vyzdobiť. Nič strašné, čo by v tomto veku nezvládli samy. A začalo to. WhatsApp zahltený poradou ako na to a následná záplava fotiek zrealizovaného veľdiela. Proste mamy v akcii. Našťastie nie všetky sa na domácu úlohu vrhli spolu so svojimi ratolesťami, lepšie povedané namiesto nich. Pondelkové ráno potvrdilo, že rodič sa vie ponoriť do čara domácich úloh s plným nasadením. Dokonca ich strkať učiteľovi namiesto dieťaťa s výrazom prudko svedomitého žiaka očakávajúceho pochvalu. Na školskom dvore sa za ranných zábleskov slnečných lúčov blyšťali panáčiky vyzdobené všemožnými materiálmi, niektoré dokonca obháčkované a totálne dokonalé. Áno, váš predpoklad je správny. Do domácej úlohy sa zapojili aj niektoré babičky, aby svoje deti odľahčili od školských povinností vnúčat. Ktoré panáčiky boli krajšie, je jasné. Tie, ktoré deti vystrihli a ozdobili bez asistovania rodičov, vyzerali ako ich chudobní príbuzní. Na prvý pohľad. Pretože vzhľadom na schopnosti, zručnosti, skúsenosti, fantáziu a samostatnosť trojroční autori podali neporovnateľne vyšší výkon. Výtvory si hrdo niesli a s radosťou očakávali chvíľu, keď ich spolu s učiteľom zavesia na nástenku. Vyzdobené panáčiky upadnú do zabudnutia hneď po zvesení. Tie „krajšie” sa však o pamäť niektorých žiačikov ani neobtreli, keďže premotivované mamy im tento zážitok zo samostatnosti skrátka uchmatli.

O potrebe domácich úloh, ich prínose pre rozvíjanie samostatnosti, zodpovednosti alebo, naopak, ako o staromódnom, prežitom a zbytočnom zaťažovaní detí sa po celej Európe vedú živé diskusie. Zatiaľ však patria k bežným školským povinnostiam, ktoré pomáhajú vo vytváraní návykov. Nejestvuje všeobecne platná hranica, dokedy alebo či vôbec by sa mal rodič s dieťaťom učiť. Viac ako na veku a triede, ktorú školák navštevuje, záleží na jeho motivácii a samostatnosti. To, že deti sú dnes menej autonómne a aj menej zodpovedné, už berieme ako fakt. Do značnej miery k nemu prispeli rodičia. Začali viac pomáhať a najmä prežívať odfláknutú domácu úlohu, za ktorú voľakedy podpisovali päťky alebo poznámky, ako vlastné zlyhanie. Radšej preventívne preberajú školské povinnosti pod svoju kontrolu. Výpomoc ich stojí nemalé úsilie. Popri pracovných povinnostiach tak školu vychodia nanovo, keďže pomyselnú školskú tašku každé ráno nosia spolu alebo namiesto reálneho školáka.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto shutterstock.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.