♪ Alžbetka a nároky: Prečo sú maminky dobré k malým deťom?

Alžbetka a jej svet – Z opačného brehu 100)

Milá maminka. Sedíme si spolu na ihrisku a ja budujem pieskové hrady, tunely a cesty. Myslíš si, že sa hrám a ja sa skutočne hrám. Lenže moje uši a oči pozorujú. Maminku, s ktorou prišiel malý chlapček, menší ako ja. Pomohla mu postaviť hrad, šmyknúť sa zo šmykľavky, vyliezť na rebrík, hojdala ho, dala vycikať, milo sa mu prihovárala. Ty si sa správala rovnako, keď som bola malá. Prišla maminka s väčším chlapčekom – odmietla mu pomáhať, veď už vie všetko sám. Ty sa ku mne správaš rovnako teraz, keď som väčšia.

Prečo sú maminky milé k malým deťom a keď rastú, správajú sa k nim horšie a horšie? Vysvetlím ti to. Viac sa hádame. Chceš odo mňa veci, ktoré si predtým robila sama – vraj preto, že som väčšia. Odmietaš mi pomôcť, si nervóznejšia, zlostnejšia, krútiš nado mnou očami. S tatkom si vravíte – veď to už by mala vedieť sama. Nuž, čo znamená „mala“? Pretože ja sa viem sama obliecť. Ja sa viem sama najesť. Sama pohojdať, vycikať, postaviť hrad, vyliezť na rebrík – vedela som to v momente, ako som sa do toho odvážila pustiť.

Ale vždy si ku mne prišla a pridala si sa. Keď som bola malá, nenechala si ma spraviť to samú. Stala si sa súčasťou všetkých činností a ja som ťa prijala ako parťáčku. Keď už si s tým začala, prirodzene som ti to dovolila a zvykla som si. Bolo milé, príjemné nechať sa hojdať, nechať po sebe upratať, nechať ťa pripraviť mi banánový šejk, hoci to dokážem sama. Ak som tak chcela spraviť, prebrala si štafetu.

A čím som väčšia, tým viac rastú tvoje pochybnosti. Ak chcem ako vždy od teba pomoc, zrazu ju odmietaš, „akože“ nadhodíš možnosť, žeby som to skúsila sama. Mne sa nepáči, ak o sebe nemôžem rozhodovať. Naopak, páčia sa mi veci po starom. Páči sa mi tvoja prítomnosť, keď ma vezieš na bicykli, kŕmiš ma obľúbenou lyžičkou, pomáhaš mi upratovať hračky, pripravuješ mi chutný obed, hojdáš ma, obliekaš… Podávaš mi, čo práve potrebujem. Jasné, že to dokážem sama, ale to si vedela aj predtým, nie? Že som pohodlná? Samozrejme, že som – veď si ma to sama naučila!

Alžbetka
Foto Tomáš Farkaš
____________________________________________________

Volám sa Alžbetka. Mám päť rokov. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetka sa s nami každý týždeň delí o jej pohľad na svet. Prečítajte si aj predchádzajúcu časť seriálu malej Alžbetky:
Alžbetka a jej svet –  Z opačného brehu 99)
Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, ktorý nájdete tiež oblasti Stĺpček.