Mami, nechcem ísť von, je tam vírus!

Deti v Španielsku po šiestich týždňoch úplnej karantény mohli konečne v nedeľu vyjsť von z domu. Detskí psychiatri očakávajú nápor.

Predstavte si, že vám celé týždne vtĺkajú do hlavy, aby ste si umývali ruky oveľa častejšie ako doteraz; že do jasličiek, škôlky, školy a vôbec vyjsť z domu nesmiete; nemôžete sa stretávať s kamarátmi, ani sa hrať v parku, lebo tým veľmi ohrozujete ostatných; že si musíte dávať obrovský pozor a že v bezpečí ste iba doma. Nikde inde. Zvyknete si. Potom vám jedného dňa oznámia, že jéj, hurá, idete na prechádzku. Ale iba s mamou. Alebo iba s ockom. A len na hodinu. A nebudete sa môcť pohrať s kamošmi, keď ich zazriete. Môžete si vziať loptu alebo kolobežku. Bicykel nie. Môžete kráčať, skákať a pobehnúť. Ozaj, a to najdôležitejšie. Musíte mať menej ako 14 rokov. Vyšli by ste?

Vonku

My sme vyšli. Ráno o deviatej, odkedy deti majú povolené byť na ulici. Zhlboka sme sa nadýchli. Žijeme vo veľkom meste, ale bývame pri rieke, kde sa práve všetko zelená, kačky plávajú, vtáci spievajú a občas hore v korunách stromov ďobe ďateľ. Deti skákali, pobehovali a natrhali kytice. Také obyčajné. V podstate z buriny, ktorá parazituje popri vysadených kroch. Divý mak, mliečnik, margarétky, myší chvost, ďatelina. Viete čo? Zážitok. Po týždňoch vytrvalej snahy vysvetľovať totálne neznámu situáciu a neprovokovať strach. Hneď v prvý deň karantény sme postavili stan. Decká v ňom spia na nafukovačke aj s plyšákmi. Čo na tom, že stojí v detskej izbe. Čaro nezvyčajného. Slzy boli, aj sú. Za učiteľmi, spolužiakmi a všetkými super vecami, čo sa dejú v škôlke. Chvalabohu za pravidelné (pol) hodiny online. Dodávajú impulz. Pred každou z nich si deti na zem naskladajú všetky výtvory, čo vyrobili, a ukazujú ich učiteľom aj spolužiakom. Prvý deň vonku bol v pohode. Až na to, že dcéra frnkla do čečiny, keď jedna pani, ktorá venčila psíka, ju chcela povzbudiť k rozhovoru dosť nešťastnou otázkou v štýle, čo porába na ulici. Z patričnej vzdialenosti. Syn je nesvoj z policajtov. Už im nemáva, keď hliadkujú.

Mnohé Španielčatá prežívali prvý deň vonku inak. S obavami. Lebo po toľkých týždňoch strávených doma vnímajú ulicu cez prizmu nebezpečenstva. Doma je pokoj. Okolo hlavy nepreletí čmeliak, nepichne bodliak, rodič neokrikuje slovami nechytaj, lebo vírus zaútočí, nakazí, ublíži.

Tunajší detskí psychiatri zaznamenávajú v priemere 2 až 3 telefonáty denne od rodičov detí, ktoré sa boja ísť von. Nápor očakávajú koncom júna. Dva mesiace po vypustení detí za striktných podmienok. Platí pravidlo 1+1+1. Jedna hodina denne, jeden kilometer od bydliska, jeden dospelý na maximálne tri deti do 14 rokov. Do toho obavy, strach, fóbie veľkých aj malých.

Deti zabudli na ježibaby, aj čertov z knižky, ktorú možno zabuchnúť a odložiť na policu. Desí ich pichľavá guľa, ktorú zašľapuje ľudská noha. Symbol, že človek nakoniec porazí zlo. Podobné motivačné obrázky ilustrujú, aký strašný je koronavírus a čo s ním cestou uvedomelého správania urobíme. Deťom sme vštepili strach. Mnoho z nich ho nevie definovať. Psychiatri budú riešiť, či sa viac boja škaredej pichľavej gule, alebo toho, či ju ľudská noha dokáže zašliapnuť dostatočne silno.

Dana Ljubimovová Miháliková
Foto 123rf.com

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji.