Ako sa stávame dobrými

Neviem, ako raz moji synovia budú žiť. Či sa budú živiť ako údržbári, obchodníci alebo knihovníci, nie je podstatné. Chcela by som však, aby dobre vychádzali s inými ľuďmi. Chcenie je jasné a jednoduché, cesta k jeho naplneniu už taká jasná a jednoduchá nie je.

Bác po ruke
Dať po zadku a nakričať sú také metódy, ktoré sú vždy po ruke, keď príde reč na výchovu. Ak sa ma niekto opýta, či dať dieťaťu po zadku má výchovný účinok, poviem nie. Ak sa ma opýtate, či aj ja dám svojmu dieťaťu „jednu výchovnú“, tak je odpoveď: dám. Tento článok píšem rovnako tak pre vás ako aj pre seba. Pár myšlienok ku káve, keď deti spia, je čas trochu pouvažovať, prehodnotiť a, najmä, zvýšiť svoju kapacitu trpezlivosti a rozumných postupov v krízových situáciách. Chceme predsa dať deťom čo najlepšiu výbavu do života.

S prekvapením som sa dočítala, že v roku 2003 prieskum na Slovensku zistil, že až 70 percent rodičov považuje za prirodzené udrieť dieťa po zadku, ak to uzná za vhodné. U mňa capnutie po zadku či rukách vypovedá hlavne o mojej aktuálnej frustrovanosti a nie o hlbokom presvedčení, že trest patrí do výchovy. Už so šokom som si prečítala, že okolo 50 percent batoliat je fyzicky trestaných aspoň 3-krát do týždňa. Preboha, aký zmysel má, biť batoľa! V tomto veku ešte dieťa nedisponuje takými rozumovými schopnosťami, aby pochopilo, čo sa vôbec deje!

Po chvíli zamyslenia som z pohoršenia prešla k zametaniu pred vlastným prahom. Veď ja vlastne tú štatistiku tiež napĺňam. Mne zlyhávajú nervy najmä pri ťahaní za vlasy. Nečakané a bolestivé šklbnutie ma zaručene privedie do amoku. Pri prehodnocovaní som si musela pred sebou priznať, že vycápanie po rukách (alebo bolestivé stlačenie) je fyzický trest. A tiež, že vrátiť bolesť dieťaťu (aby pochopilo, že toto je zlé), sa ukázalo ako absolútne neúčinné.

Dostala som sa k ďalším výskumom, ktoré hovoria to, čo som intuitívne vedela aj predtým. Trest nie je dobrý nápad. Niečo vedieť a uvedomene podľa toho konať, sú však dve odlišné veci. Posúvam vám to, čo mi pomohlo k lepšej sebakontrole, keď sa rozčúlim.

Len ma zbi, veď uvidíš!
Elizabeth Gershoffová a jej kolega Andrew Grogan-Kaylor z univerzity v texaskom Austine zozbierali výsledky výskumov týkajúcich sa fyzického trestania detí za posledných 50 rokov. Zamerali sa na výskumy, ktoré sledovali len bitie po zadku, aby prípady naozaj týraných detí a detí patologicky reagujúcich rodičov neskresľovali štatistické vyhodnotenie.

Výsledky hovoria, že čím viac je dieťa bité po zadku, tým viac vzdorovitého správania voči rodičom preukazuje. So zvyšujúcim sa počtom „výchovných“ klesá kvalita duševného zdravia a poznávacích schopností, naopak, stúpa antisociálne správanie a agresia. Skúmaných bolo viac ako 160 tisíc detí, čo má, podľa mňa, už silnú výpovednú hodnotu.

Prečo tresty nevedú k dobrému správaniu, ale k celkovému zhoršeniu, je jednoduché. Sociálnym normám, správaniu a vnímaniu seba sa učíme inak ako faktom. 2 + 2 = 4 povieme, vysvetlíme, dieťa to pochopí a 2 + 2 bude vždy 4. Ideálne správanie vo vzťahoch môžeme vysvetľovať, spísať aj nakresliť a nič. Hovoriť svojmu dieťaťu pekné veci tiež nestačí. Vzťahy k druhým a k sebe nie sú jednoduché ako fakty. Dieťa sa učí o spoločnosti a o sebe pozorovaním a prežívaním, nie vysvetľovaním. Ocitne sa v x situáciách a zažije x ľudských reakcií. Normotvorné sú najmä tie, ktorých centrom bolo ono, prišli od osobne významných ľudí a boli spojené so silnou emóciou. Volá sa to sociálne učenie.

Bitie je jeden z mnohých spôsobov, ako dieťa vystaviť nerešpektovaniu. Rovnica je jednoduchá. Ak dieťa nerešpektujem, nebude rešpektovať ani ono mňa. Nenaučí sa rešpektovať iných a, bohužiaľ, ani seba.

Aby som sa vrátila k svojmu šklbajúcemu batoľaťu. Svoje reakcie som zmenila. Teraz si vlasy vyslobodím, rázne poviem: nechcem to, to bolí a idem preč. Keď sa za chvíľu vrátim, už som vypenená. Ono zatiaľ zabudne, čo to vlastne robilo. Raz pochopí aj samo, že ťahanie za vlasy zapríčiní môj odchod. A ja sa zas musím správať tak, aby chcelo byť v mojej prítomnosti.

Zbytočný exorcizmus
Máte strach, čo rastie z vášho dieťaťa, lebo reaguje agresívne? Agresivita je vrodená. Nie je ani dobrá, ani zlá. Malé deti reagujú útočne a používajú fyzickú silu, keď sú v úzkych, ale aj v rámci skúmania sveta. Pre naše deti nie je prospešné, ak máme agresivitu v škatuľke: negatívne, zlé, s nutnosťou zbaviť sa všetkých prejavov. Podľa mňa je lepšie pozerať na ňu ako na lopatu. Lopata nie je ani dobrá, ani zlá. Môžeme ňou ublížiť alebo ju použiť ako užitočný nástroj. V záujme toho, aby sme vychovali dobrých ľudí, niekedy vylievame s vaničkou aj dieťa.

Udrieť niekoho je zlé. Vraj sa to nesmie. Počúvam to na ihrisku, v škôlke aj v škole. Naozaj sa to nesmie vždy? Ak by sa znenazdajky dvaja maskovaní občania pokúšali napchať vaše dieťa do neznámeho auta, určite použijete všetku svoju agresivitu na jeho ochranu. Tu je na mieste biť, kopať, hrýzť, kričať ako o život a vôbec urobiť čokoľvek. Ak to isté konanie vložíme do rôznych situácií, morálne hodnotenia sa budú diametrálne líšiť. K našim deťom sa často správame tak, aby násilné reakcie úplne vylúčili zo svojej databázy reakcií. Lenže agresivita k životu patrí.

Dievčatká sú iba milé
Agresivita je naša prirodzená výbava. Slovo má pôvod v latinčine a znamená priblížiť sa, pristúpiť. Predstavuje tú našu časť, ktorá sa aktívne zmocňuje života. Umožňuje ochrániť sa v nebezpečenstve, napĺňať naše potreby, dosahovať ciele či prekonávať prekážky. V téme agresivity je dôležitejšie skôr rozumieť sebe, svojmu prežívaniu a svojim reakciám. Dieťa sa postupne učí lepšie rozlišovať, čo sa s ním deje, aká je príčina rozrušenia. Ideálne psychicky zrelý človek nereaguje stereotypne: cítim sa zle – udriem. Spektrum jeho možných reakcií je široké. Dokáže z nich kontrolovane vyberať a používa tie, ktoré sú adekvátne situácii a jeho potrebám.

Zo skúsenosti s mnohými dospelými som sa naučila, že potláčanie agresivity nám zabraňuje v jej konštruktívnom využívaní. Ak dieťa stále dostáva negatívnu hodnotiacu reakciu pri prežívaní hnevu, kriku alebo pri používaní fyzickej agresie, bude sa snažiť tieto javy poprieť, nevnímať. Stratí s nimi kontakt. Potom sa stáva, že dieťaťu ubližujú v škôlke, škole alebo neskôr na pracovisku, ale inak vynachádzavá a rozumná osôbka je zrazu „bezbranná“.

Poznáte to? Deje sa vám krivda a teraz, keď je čas sa brániť, vám dôjdu slová. Tak v praxi vyzerá dôsledok dôkladnej antiagresívnej výchovy. „Bezbrannosť“ je zdanlivá. Každý jeden, aj tá najmiernejšia povaha, má „zbrane“ dostupné. Tie sa však spájajú so silným zákazom, pocitmi viny a zlyhania.

Druhá strana mince straty kontaktu so svojou agresivitou sú neadekvátne hnevlivé reakcie v relatívne neškodných situáciách. Pocity krivdy, nespravodlivosti a následného hnevu sa nikdy nerozplynú dostratena. Sú iba potlačené a hromadia sa ako v tlakovom hrnci. Vyskakujú nečakane a nekontrolovane. Často si vylejeme hnev na ľuďoch, u ktorých sa menej bojíme odmietnutia, a to zvyknú byť práve naše deti. Ak sa občas nespoznávate, je čas začať sa citlivejšie vnímať a skamarátiť sa s tou strigou vnútri.

Urob „hop“!
Odmietnuť „zlé“ a odmeniť „dobré“ sú zvyčajné odporúčania terapeutov, pedagógov i psychológov. Nesúhlasím s tým. Podľa mňa takto učíme dieťa stereotypným reakciám. Život je oveľa komplexnejší a ľudia, či situácie, ktoré bude raz dieťa riešiť, sú omnoho zložitejšie. Dieťa by sme nemali trénovať ako zvieratko v cirkuse.

Moja osobná skúsenosť sa spája s jedením. Narodila som sa drobná a chudá. Koľko som jedla, bolo významné. Čím viac som zjedla, tým väčšie nadšenie som vyvolala. Okrem toho som bola ukričaná, neposedná a často som skúmaním niečo zničila. To zas bolo zlé. A tak sa stalo, že jednou z mála možností, ako získať pozitívnu reakciu od rodičov, bolo práve jedenie. Pamätám sa najmä na nedeľné obedy, keď som sa napchala, kým to šlo. Keď to nešlo, ľahla som si na gauč a po chvíli to zas išlo. Keď sa na mňa niekto díval, vždy som jedla viac ako som potrebovala, až som sa naučila úplne ignorovať pocit nasýtenia.

Choré, poviete si. Áno. V puberte som už nebola drobná a chudá, ale napchávanie ostalo. Prestali ma oceňovať. Zrazu som bola pažravá a tučná. Postupne sa jedenie, rozmýšľanie nad jedením, cvičenie a kalórie stali jedným zo stredobodov môjho vnútorného života. Najhoršie mám už za sebou, ale pri jedení stále nie som úplne slobodná. A to všetci na začiatku chceli len dobre. Ako hovorím, život je oveľa komplikovanejší, než aby sa dal čierno-bielo rozdeliť na dobré a zlé správanie. Jedenie je dobré len do pocitu nasýtenia, po tomto bode sa to isté jedenie stáva zlým.

Včera bolo neskoro
Čím lepší rodič, tým viac sa pri výchove zameriava na seba. Nie v egocentrickom zmysle bezbrehého napĺňania svojich potrieb, ale v zmysle sebaporozumenia a sebavýchovy. Ako hovoril, mne sympatický, slovenský psychológ Ivan Štúr: Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť a dieťa sa pridá. Podstatné je rozumieť sebe. Čo a prečo od dieťaťa vlastne chceme? Vedie naše konanie k tomu, čo sme zamýšľali.

Keď dieťa urobí niečo „negatívne“ väčšina reakcií, ktoré môžem u rodičov pozorovať, má cieľ zastaviť to „negatívne“. Niekedy je to v poriadku. Podľa mňa by však tieto situácie mali byť násobne vyvážené reakciami vedúcimi k porozumeniu dieťaťu. Hryzenie iného občana na pieskovisku je už len dôsledok niečoho. Pomôcť dieťaťu rozdrobiť udalosť na jasne uchopiteľné prvky: podnet – prežívanie – reakcia je postup s dlhodobou návratnosťou. Chceme, aby sa naše deti správali rozumne. Najprv to však musia stovky ráz zažiť na sebe, aby rozumné správanie videli a naučili sa ho cez vlastný zážitok. V sociálnom učení je málo podstatné, aké vznešené hodnoty a postoje rodič prezentuje mimo kritických situácií.

Zdá sa mi, že veľa vecí sa snažíme urýchliť. Chceme už od malinkých detí, aby pri svojom konaní mysleli na iných. Často čítam, že už odmalička treba deťom vysvetľovať, že chlapčeka to bolelo, dievčatko, ktorému sme zobrali kýblik, je smutné. Chceme, aby si dieťa odnieslo ponaučenie o empatii. Nemyslím, že je v poriadku úplne ignorovať, čo sa deje na druhej strane. Je to taká paradoxná situácia. Vyzerá to, že venovaním pozornosti prežívaniu dieťaťa, ktorý je ten zlý, predsa nemôže byť správne. Myslím si, že práve takto to funguje lepšie.

Útočiace dieťa je prevažne v emócii. Prežíva krivdu, niečo sa mu nedostáva, tak si to zariadi násilím. V tomto emocionálnom rozpoložení chceme, aby sa rozumom pokúsilo uchopiť vnútorný svet niekoho iného a nie tak hocikoho, ale dokonca „zlého“ Oliverka. Toto je veľká výzva pre väčšinu dospelých. Podľa mňa je lepšia cesta v konflikte prejaviť porozumenie prežívaniu svojho dieťaťa. Ak dieťa zacíti, že niekto je pri ňom a rozumie mu, skôr sa upokojí.

Aby sa dieťa naučilo empatii musí ju prežiť a nie raz. Ak preskočíme toto štádium, nenaučí sa o empatii nič. Odnáša si len pocity, ktoré hovoria: nie som dôležitý; som sám; robím zlé veci, teda som zlý. Priskoré odvádzanie pozornosti od vlastných pocitov k pocitom iných spôsobuje, že dieťa sa tým svojim neučí porozumieť. Prestane im prikladať dôležitosť. Okrem toho sa učí, že jeho vnútro, teda ono samo nie je hodné pozornosti. Dieťa, ktoré často zisťuje, že nie je dôležité jeho chcenie, prežívanie a názory, musí nutne získať o sebe pochybnosť, akú má vlastne hodnotu pre iných.

Ako rovný s rovným
Z dieťaťa vyrastie dobrý človek vtedy, keď sa naučí porozumieť svojim emóciám. Vtedy vie porozumieť prežívaniu iných. Avšak, aby mu na iných záležalo, je potrebné, aby ono samo bolo „naplnené“. Cítilo svoju hodnotu a malo v úcte samo seba. Z praxe viem, že sebecky sa ľudia správajú vtedy, keď sú vystrašení a zneistení. Ak sa necítia byť milovania hodní a sú plní pochybností o svojej hodnote. Vtedy si potrebujú „urvať“ z toho sveta čo najväčší kus… (doplňovačka má rôzne riešenia: pozornosti, peňazí, moci, jedla či úspechu).

Dlhodobo udržateľná spokojnosť a dobré vzťahy sú možné vtedy, keď vieme vyvážiť napĺňanie svojich potrieb a napĺňanie potrieb iných. Raz ja, raz ty. Ak si nevieme obhájiť svoj priestor, tak vznikne prázdno, ktoré bude naliehať. Ak sa nenaučíme rešpektovať svoje potreby, je otázka času, kedy vybuchneme bez rešpektu k iným. Takto, podľa mňa, strácame trpezlivosť a ohľaduplnosť vo vzťahoch. Nie som viac, ale ani menej, ako ostatní. Ani moje dieťa by nemalo byť viac alebo menej ako ja a iní na pieskovisku.

Mgr. Viera Lutherová
Balans – poradňa zdravého vývinu

seriál Zastavenia nad výchovou, 3. časť
časopis Dieťa
Foto Shutterstock.com

Prečítajte si aj Zastavenia nad výchovou 1) – Pravda a klamstvo vo výchove

ZAUJALI VÁS NAŠE ČLÁNKY?
Podporiť nás môžete predplatením časopisu Dieťa tu alebo kúpou časopisu Dieťa vo voľnom predaji. K predplatnému Dieťaťa získavate ako darček aj špeciály Dojčiatko & batoľa (ktoré si môžete objednať aj samostatne prostredníctvom distributéra tu ).