Volám sa Alžbetka. Mám štyri roky. A nie, nechodím do škôlky. Som neuveriteľne energická, výbušná, netrpezlivá a temperamentná. Neviem síce, čo to všetko znamená, ale presne taká je moja maminka. Ja som len jej zrkadlo. Občas je to s ňou ťažké. Niekedy na mňa kričí, niekedy je smutná, inokedy si poplače. Lebo vyvádzam. Ja si myslím, že si v týchto momentoch len nerozumieme. A keďže maminku ľúbim najviac na svete, rozhodla som sa venovať jej problémom. A pomôcť jej orientovať sa v nich tak, že jej ukážem, ako sa na to všetko dívam ja. Môj pohľad na vec. Rozoberieme si teda všetko pekne po poriadku. A mamka bude zrazu vidieť svet ako ja – jednoducho a pekne.

Alžbetkino desatoro

1. Ver mi, ja nespadnem!

Milá maminka. Predstav si, že cestuješ do úplne novej krajiny. Si zvedavá a chceš vidieť a okúsiť všetko, čo vidíš, lebo to vidíš prvýkrát. Ako ja keď pozriem na tamten okrúhly stôl. Alebo nízku drevenú stoličku. Prútené kreslo. Tatkov rebriniak. Kredenc, kde niečo buble, preteká, parí sa, seká, šúpe, pečie a rozvoniava. Dedkov rebrík. Kamene pri jazere. Tvoje auto. Kamarátkine hračky. Hnilé jablko na strome. Vrchol plota, lebo tam čviriká vták. Je to úžasné, koľko zaujímavých vecí je okolo mňa. Chcem na ne vyliezť, chcem sa šplhať. Chcem to preskúmať, dotknúť sa, vidieť na vlastné oči. Okúsiť.

Aj ty by si chcela. V tej dobrodružnej krajine. Lenže – predstav si, že ťa niekto stále upozorňuje na to najhoršie možné, čo by sa mohlo stať. Že spadneš. Alebo sa popáliš. Alebo ti zabehne. Narazíš. Udrieš sa. Zamokríš. Zašpiníš. Unavíš. Ja viem, že to všetko je možné. Rovnako ako je možné, že sa neunavím, nezašpiním, nezamokrím, neudriem, nenarazím, nezabehne mi, nepopálim sa a, napokon, nespadnem. Ale to mi nikto nepovie.

Rovnako mi nikto nepovie, prečo by som mala spadnúť. To mi chýba najviac. To je potrebná informácia, ktorá mi dá oveľa viac. Že je stolička nestabilná. Že sa stôl kýve. Že kameň je klzký. Že oheň páli. Že jedenie a behanie nejde vždy dokopy, aby jedlo neskočilo do hrdla. Že keď bežím a nepozerám pred seba a tam je stena, udriem sa. Že voda je mokrá a studená. Že blato sa ťažko perie. Že tá cesta je dlhá a slnko páli. Keby si, maminka, cestovala do Alicinej krajiny zázrakov, určite by som ti nepovedala, že hneď na začiatku spadneš. Ale povedala by som ti, že tam je hlboká diera, ktorá ťa zavedie bližšie k zajacovi. Že sa porozprávaš s pruhovanou mačkou a zahráš si takú divnú hru s kartovou kráľovnou. Nie, že prehráš. Že zajaca nedohoníš. Načo? Len by ťa to zneistilo a znechutilo. A už nikdy by si sa do krajiny zázrakov nevybrala. Lebo by som ti neverila.

Ale ty mi môžeš veriť. Áno, niektoré veci sú nebezpečné, no musíš mi povedať, prečo. A niektoré mi dovoľ, lebo potrebujem aj to rozbité koleno, aj pichnutý prstík, aj pád, potrebujem sa udrieť, zamokriť, zašpiniť, unaviť, naraziť.

A vieš čo? Som horolezec ako dedko. Keď sa držím rebríka, držím sa ho ako kliešť. Uvidíš, že nespadnem! Chceš to vidieť? Už som to skúšala pri dedkovi! Pri tebe mi to pôjde rovnako dobre. Naučím sa zhodnotiť si svoje sily a zistím, či chcem riskovať alebo hľadať iné, náhradné možnosti.

Alžbetka

Foto DA Alžbetkinej mamky

Čítajte aj seriál Črepiny z môjho zrkadla, každú sobotu pribudne nová časť.